Červenec 2012

Šaty

27. července 2012 v 9:27 | Kikuš |  Another World
1-Danielle
2-Ashley
3-Eleanor
4-Lisa



Stay for a little while - 6.kapitola

26. července 2012 v 20:45 | Baša |  Stay For A Little While

6.Kapitola


"Ja neviem. Nemôžete mi dať nejaký čas na rozmyslenie?" opýtal som sa opatrne.

"Nie je dobré dlho premýšľať. Vieš o tom?"

"Ja viem, ale..."

"Čo ale?! Buď ju chceš alebo nie."

"Lenže riskujem priveľa! Nemám taký život, že keď zmiznem navždy si ti nikto nevšimne! Som hviezda! A čo chalani?! Pol roka budem fuč!" hovoril som trochu rozrušene.

"Chalani budú s tebou, to je po prvé a po druhé vráti sa čas, žiadne One Direction existovať nebude, ani rok 2012. Keď sa ti podarí uspieť, tak sa čas vráti do tej minúty, v ktorej sme ho vrátili. Všetko je vyriešené.....neboj sa."

"Keď ja neviem....to je všetko strašne zložité. Ja by som....." Nestihol som dopovedať a bosorka ma chytila za rukáv a sotila ma do otvárajúceho sa zeleného víru v podlahe. Padal som stále nižšie a nemohol som s tým nič robiť. Počul som stále dookola tie isté slová: "Len pol rok, len pol rok...."

Dopadol som na zem. Moc si nepamätám. Všetko, čo sa mi vybavuje je už len tma.


Otvoril som oči a ocitol som sa na kope sena. Vyzeralo to tak, že ležím v nejakej stajni. Vedľa mňa boli v boxoch štyri kone. Posadil som sa. Mal som na sebe bielu, trochu zašpinenú a pokrčenú košeľu, ľanové nohavice hnedej farby, traky a topánky aké nosieva Louis. Tuším som prešiel do jeho štýlu. Postavil som sa a prešiel k vonkajším dverám. Otvoril som ich a ocitol som sa na mojom dvore. Teda, na ich dvore. Bol som zhruba v roku 1784. Trošku dávnejšie od reality. Vidím to na žiadnu elektriku a kde sa podel môj telefón? Veď keď som sem spadol, tak som ho ešte mal. Musel zmiznúť, keďže ešte neexistuje. Čo tu robím? Aká je moja úloha? Vyšiel som spoza rohu. Uvidel som...Zayna! Strihal ruže. Hneď som sa ku nemu rozbehol.

"Čau Zayn!" pozdravil som ho tak šťastne, ako nikdy pred tým.

"Poznáme sa?" opýtal sa ma a pozeral na mňa ako na blázna. Aha, fajn. Nikto ma tu nepozná.

"Asi nie."

"Tak ako vieš, ako sa volám?"

"Tip?" povedal som neisto.

"Ty si ten nový, že?" opýtal sa ma.

"Aha, hej...som ten nový."

"Prečo si tu? Nemal by si byť pri koňoch? Mal by si ich nachystať ku koču, dneska ide celá rodina do mesta na nákupy." Bože, už to začína. Pomyslel som si. Počkať, ale veď ja som s koňmi nikdy nerobil! Bože, čo mám robiť?

"Aha..dobre. A kde je koč?" opýtal som sa.

"Veď v stajni," povedal absurdne.

"Ďakujem a maj sa," povedal som mu a odbehol do stajní. Pozrel som sa na kone. Zobral som do ruky niečo, čo vyzeralo ako uzda, asi to aj bola uzda. Pomaly som sa začal približovať ku koňovi.

"Len pokojne," hovoril som a mal som pred sebou pripravenú jednu ruku na obranu. Bože, nemohlo sa pre mňa nájsť niečo lepšie?

"Kde to viazne?" počul som mužský krik, ktorý sa približoval ku mne. Obzrel som sa a uvidel som Liama! Mal na sebe čierne oblekové nohavice, bielu košeľu a čiernu vestu.

"Ty si ten nový?" opýtal sa ma už pokojne.

"Áno, som Harry," predstavil som sa.

"Robil si to už niekedy?"

"Nie," povedal som.

"Ukáž to sem!" povedal nervózne a do piatich minút "osedlal" všetky štyri kone.

"Ďakujem," povedal som veľmi úprimne.

"Večer sem príde Zayn a doučí ťa to," povedal Liam a pripojil kone ku koču. Záhradník ma bude učiť ako osedlávať kone, úžasné. Nasadol si do koča a vyviezol sa von zo stajne.

"Uprac tam!" počul som ako na mňa kričí z vonka. Všade kopa sena, vody a kopec konských produktov. Pozrel som sa do rohu, kde bola lopata a hrable. Tuším viem, na čo som tu. Zobral som do ruky lopatu a začal som upratovať. Vonku bola neskutočná horúčava a dusno. Neskutočne som sa potil. Musel som si vyzliecť košeľu. Hodil som ju na kopu sena, kde som sa zobudil a pokračoval vo svojej práci. Keď som to konečne upratal, vydýchol som si. Vyšiel som von. Zayn teraz pre zmenu polieval. Nevedel som, čo robiť a šiel som za ním.

"Čo bys rád?" opýtal sa ma.

"Nič. Stajňu som už upratal, tak neviem, čo mám teraz robiť."

"Tak ti to hneď poviem. Choď hentými dverami do kuchyne a spýtaj sa Nialla, či ešte potrebuje pomoc, pretože ma pred pol hodinou volal, varí im večeru. A pred tým než pôjdeš, tak sa obleč. Niečo pred ôsmou musíš byť už v stajni, pretože vtedy prídu."

"Aha, tak fajn," povedal som a odbehol do stajne. Obliekol som si košeľu a utekal do kuchyne. Som zvedavý na Nialla.

"No konečne! Potrebujem rýchlo pomoc!" zakričal nahnevane, keď počul otvorenie dverí. Kuchyňa je iná. Oveľa iná. Je hlavne stará a nie je tu jedálenský stôl a stoličky, len kuchynská linka.

"Poď sem a miešaj túto omáčku, ja musím ísť naplniť kačicu," povedal a strčil mi do ruky varechu.

"Dobre," povedal som a prešiel ku sporáku. Niall mal na sebe bielu zásteru a čapicu. Myslel som si, že tento odev neexistoval už v týchto skorých dobách. Ujal som sa miešania nejakej červenej omáčky. Keď som sa pozrel na hodiny, tak som sa zhrozil. Za dve minúty osem. Prekristapána!

"Musím už ísť!" povedal som rýchlo Niallovi a položil varechu vedľa kotlíka a utekal von. Priam som šprintoval. Dobehol som do stajne. Na príjazdovej ceste som už videl koč s koňmi. Liam zatváral bránu. Myslím si, že on tu má asi najlepšie postavenie. Otvoril som stajňu a ešte čakal desať minút, kým mi Liam dovezie kone.

"Tak tu ich máš. Odsedlať ich hádam zvládaš."

"No," povedal som neisto.

"Booožinku, tak sa teraz dobre pozeraj, áno?" povedal Liam a začal odsedlávať kone. Všetko mi dopodrobna vysvetlil.

"Mimochodom, kde máš veci?"

"Veci? Ja žiadne veci nemám."

"Niekto mi spomínal, že budeš chudobný, ale až takto?" opýtal sa.

"Poď so mnou, zavediem ťa do tvojej izby a dám ti pár kusov služobníckeho oblečenia."

"Ďakujem," povedal som a nasledoval Liama. Chcem sprchu. Neskutočne smrdím. Následoval som Liama. Zastali sme za severnou časťou doma pri múre. Na zemi bol poklop. Liam ho otvoril. Pozeral som sa na schody. Boli osvietené fakľami. Hneď som vedel, kam ideme. Určite je to iný vstup do pivnice. Ale nevidel som ho, keď som si obzeral dom.

"Kúpeme sa raz do týždňa. Väčšinou, keď nám pán Lienton donesie aj trochu teplej vody. Keď máš chuť na sprchu, tak potom v tamtom lesíku je k dispozícií. Voda je neskutočne ľadová, ale dá sa to vydržať. Naše ženy to tam vydržia."

"Ženy?" opýtal som sa.

"Ešte tú máme komornú pani Lientonovej, volá sa Eleanor. Potom tu máme slúžko-upratovačku, Danielle a nakoniec je tu Magie. Moja sestra a je komorná najmladšej z dcér, slečny Rebeccy."

"Aha," povedal som a mal som si chuť hlavu otrieskať o hlavu. Fakt som sem zatiahol úplne každého?! Moment, kde je Louis?

"Nejaký Louis, tu nepracuje?" opýtal som sa Liama.

"Nie, prečo? Sme tu len my," povedal Liam a otvoril dvere jednej z "izieb".

"Takže tu budeš bývať, zatiaľ si tu sám, uvidíme, či tu niekto pribudne. Hneď vedľa býva Niall so Zaynom, potom som tam ja s mojou sestrou, a vedľa nás sú Danielle s Eleanor. Piata miestnosť je naša jedáleň. Vždy nám tam donesú zbytky z večer, ak nejaké sú. Ak nie, tak sa musíme uspokojiť so starým chlebom alebo si niečo nakradnúť v záhradke. Buď rád, že je leto. V zime je to oveľa horšie."

"Fuha," bolo jediné, na čo som sa zmohol.

"Radím ti, choď ku potoku a umy sa, pretože ťa dneska predstavím pánom domu. Požiadali ma o to, tak buď prosím ťa slušný."

"Samozrejme. Môžem sa ťa ešte niečo spýtať?"

"Áno?"

"Aká je tvoja funkcia?"

"Ja? Ja som správca služobníctva a niečo ak ich komorný, ale na vyššej úrovni, ako je Eleanor a Magie."

"Aha, ďakujem. Mám ísť k tomu potoku teraz?"

"Áno a pol hodinu ťa tu čakám!" povedal prísne a podal mi niečo, čo vyzeralo ako vrece. Potom som zistil, že to bude asi moja osuška.

"Ozaj, ešte jedna vec. Fajront máme o deviatej večer. Ženy končia podľa toho, kedy im povedia. Väčšinou, keď naše dámy zaspia. Ale aj tak vždy na ne čakáme a večer sme spolu."

"Jasné, chápem," povedal som a utekal do lesa. Netuším, kde je ten potok, ale dúfam, že ho nájdem. Počul som šum vody, určite som blízko. Prešiel som cez kríky. Bingo! Nechápem, ako takto ľudia kedysi mohli žiť. Začal som sa vyzliekať, keď som začul smiech. Otočil som sa. Stál som tam len v čudných spodkách, ktoré boli s dajakej bielej látky. Smiech a hlasy sa približovali. Kríky sa otvorili a kúsok odo mňa sa ocitli dve dievčatá. Mali na sebe čierne upratovačské uniformy. Kedy vznikli tie všetky uniformy?! Boli pekné, dosť pekné. Jedna z nich bola Eleanor a tá druhá mala ryšavé vlasy, bielu pokožku a skoro až čierne oči. To musí byť Magie. Keď ma uvideli, tak zvýskli z prekvapenia.

"Ahojte," pozdravil som ich a zdvihol si oblečenie.

"Ty si kto? Si ten nový?" opýtala sa Eleanor.

"Hej, som ten nový. Volám sa Harry. El, nepoznáš Louisa?"

"Ako vieš ako sa volám? A kto je Louis?" opýtala sa nechápavo.

"Tipol som si a ani ja sám neviem, len tak sa pýtam," zaklamal som.

"Čo tu robíš?" opýtala sa ma Magie a nebezpečne sa ku mne priblížila a El spravila to isté. Preboha, čo odo mňa chcú?! Magie mi prešla rukou po mojích tehličkách a El sa mi zavesila okolo krku.

"Takéto sme tu ešte nemali," pošepkala mi El do ruky.

"Hej, hej dosť!" povedal som a odstrčil ich odo mňa. Tie ženské sa zbláznili?!

"Hm...škoda," povedala El a spravila na mňa psie oči. Keby som bol Louis, tak to zaberie. Teraz sa musím rýchlo okúpať.

"Prosím vás, mohli by ste na chvíľu odísť? Musím sa rýchlo okúpať."

"A musíme?" opýtala sa Magie a pozrela na El. Obe sa začali bezdôvodne smiať, ale zmizli. Chvalabohu. Rýchlo som vošiel do vody. Liam mal pravdu! Neskutočne ľadová! Sadol som si na kameň a rýchlo sa tou vodou ošľahol. Utrel som sa do uteráka a obliekol si čisté šaty. Staré som poskladal a aj s uterákom som sa náhlil do domu. Cestou z kríkov som odignoroval El a Magie. Kde som sa to preboha dostal? Niečo také, že spôsoby neexistujú? Očividne nie, aspoň u nich nie. Vletel som do pivnice.

"Minútu meškáš!" povedal prísne Liam.

"Už dovečerali, teraz ťa budú určite čakať!" povedal.

"Prepáč, ale práve som sa vyhol znásilneniu od tvojej sestry a Eleanor."

"Tak ste sa už zoznámili? Tak to je skvelé!" povedal šťastne. Počul to slovo zoznámenie?

"Tak sme tu," povedal a ja som vedel, kde presne stojím. Stál som pred dverami obývačky.

"Ja idem prvý a na znamenie, vojdeš."

"Počkať, čo je to znamenie?"

"Kývnem pravou rukou."

"Chápem," povedal som. Som tak neskutočne nervózny. Normálne cítim, ako sa mi trasú kolená. Liam kývol pravou rukou. Nádych a výdych....

Po zase dlhšom čase :)) Musela som premylsieť ako to pôjde ďalej :)) Tak, čo na to hovoríte? :))

19.časť

26. července 2012 v 17:10 | Kikuš |  Another World
,,Danielle Peazer ! Okamžite vstávaj, lebo budem musieť použiť inakšie donucovacie prostriedky, a to zrejme nechceš !'' Dani spala ako zarezaná. Vytrvalo sa schovávala pod vankúšom a jediné, čo som z nej mohla vidieť, boli len jej kučeravé vlasy.

,,Dámy a páni, je mi potešením, že tu na javisku môžem privítať talentovanú tanečnicu-Rebeccu Burke !'' skríkla som pompézne a Danielle zaraz vystrelila s postele.

,,Rebecca ! Kde, kde je ?'' chaoticky sa obzerala okolo seba a ja som sa len schuti smiala.

,,Vieš čo, Ashley ... '' prehodila znechutene a vrhla sa späť do postele.

,,Žiadne také, dnes ideme vyberať šaty na svadbu, tak pekne krásne vstávaj, pôjdeme si objednať raňajky a ... Alebo nie, pôjdeme sa normálne najesť, tak sa rýchlo obleč, namaľuj a ideme. Stavím sa s tebou o čo len chceš, že Eleanor je už dávno prichystaná a Lisa tiež. Tak šup-šup !'' posmelila som ju. Napokon sa akosi vyhrabala z postele a unavená mašírovala do kúpeľne. Ja som ale vlastne ešte tiež nebola hotová. Rýchlo som vbehla do svojej kúpeľne a opláchla som si tvár. Potom som si naniesla iba ľahkú vrstvu tónovacieho krému, trochu špirály a samozrejme, balzam na pery. Vlasy som si učesala do rozkošnej mašličky.
Obliekla som si biele šortky, malinovo-ružové tielko a biele balerínky. Do malej kabelky som si vzala peňaženku, kľúče, iPhone, kartu od hotelovej izby a bola som hotová.

,,Dani ? Už si ?'' zisťovala som. Namiesto odpovede prišlo len akési mrmlanie.

,,Beriem to ako áno'' prehodila som veselo a vlastne to aj bola pravda. Danielle sa o niekoľko sekúnd vynorila z kúpeľne len v krátkych šatách na ramienka.

,,Fajn, som hotová, môžeme ísť raňajkovať ?'' spýtala sa.

,,Myslím, že áno. Máš chuť na francúzske raňajky, alebo chceš ísť do ''Mekáča'' na poriadny tvarohový koláč ?'' Danielle sa zasmiala.

,,Mekáč je moja slabosť, no dnes by sa mi šikol krehučký originál francúzsky croissant s horúcou čokoládou. Myslíš, že to tu dole robia ?''

,,Tak vieš čo ? Požičiame si v servise nejaké auto a najeme sa rovno v meste, tam budú mať stopercentne nejakú typickú francúzsku reštauráciu, čo ty na to ?'' navrhla som. Danielle súhlasila a tak sme sa vybrali vyzdvihnúť Lisu a Eleanor, ktorá ešte s Louisom po telefóne vybavovala zopár vecí ohľadom svadby.



,,Ktorá z vás chce šoférovať ?'' pýtala som sa. Baby boli ticho a tak som prehodila.
,,Tak jasné, zase to bude ja, ale čo už ... Pomaly si zvykám'' Nasadli sme do auta a vyrazili sme na cestu do mesta.



,,Vidíte, baby, hovorila som, že natrafíme na niečo takéto'' rozplývala som sa pri pohľade na maličkú kaviarničku, v ktorej sme si mail o malú chvíľu vychutnávať raňajky. Vošli sme dovnútra a obsadili sme si stolík. V momente bola pri nás čašníčka.
,,Bonjour'' pozdravila nás.
,,Bonjour'' odpovedali sme zborovo.
,,Hovoríte aj po anglicky, prosím ?'' spýtala som sa jej. Čašníčka sa usmiala a povedala.
,,Bez problémov, som rodená Britka'' a ja som si až vtedy všimla menovku, ktorú mala pripnutú na blúzke-Jane Oakley. Typické anglické meno !
,,Tak teda dobre, štyrikrát veľkú horúcu čokoládu so šľahačkou a osem croissantov-pre každú z nás po dva'' objednala som.
,,Tie croissanty chcete s ... ?''
,,Aha, a čo máte v ponuke ?'' spýtala som sa.
,,Cream brullé, čokoládu, lekvár, likér, orieškovú náplň, medovú ...''
,,Tak potom chceme všetkých osem s čokoládov'' rozhodla som sa. Dnes mám brutálnu chuť na čokoládu !
,,Fajn, donesiem vám to o chvíľočku'' povedala Jane a odišla.




Po výdatných raňajkách sme zamierili do svadobného salónu La Coélle. Mali tam neskutočný výber šiat, skoro taký dobrý, ako v Londýne. Okamžite sa nás ujala jedna príjemná tmavovlasá žena, zrejme vedúca salónu.
,,Bonjour, ako vám môžem pomôcť ?'' spýtala sa brilantnou angličtinou .
,,Bonjour, zháňame šaty na svadbu pre tieto tri dievčatá'' odvetila Eleanor.
,,Oh la lá, tak to nebude potom žiadny problém, ste všetky krásne štíhle. Claire, Charlotte, Nadine ! ...'' a spustila takú prívalovú vlnu francúzštiny, že sme nerozumeli skoro nič. Na jej pokyny prišli tri dievčatá, takisto elegantne oblečené, lenže v oveľa mladšom vydaní. Čosi spolu prediskutovali a mňa si zobrala na krátko ostrihaná blondínka s piercingom v nose.
,,Bojnour, Je m'appelle Claire Dunno'' predstavila sa.
,,Aha, milé meno, no ja nehovorím po francúzsky, bohužiaľ''
,,Ale to vôbec nevadí, angličtina mi nerobí nijaký problém. Tak poďte, vyberieme vám niečo. Máte aj nejakú konkrétnu predstavu, alebo to chcete nechať na nás ?'' zisťovala.
,,Nie, nemám'' odpovedala som jednoducho. Claire sa zatvárila nadšene, a rýchlo ma odviedla do oddelenia spoločenských šiat. Viselo tam toľko druhov, že mi až spadla sánka.
,,Nooo, trochu si uľahčíme výber. Chcete krátke, či dlhé šaty ?''
,,Dlhé'' odpovedala som rozhodne. Claire potom zamierila k druhej polovici miestnosti, kde sa rozkladali samé dlhé spoločenské šaty.
,,Viete čo, slečna ? Choďte do kabínky a ja vám budem tie šaty proste nosiť a vy sa napokon rozhodnete, ktoré chcete, okay ?''
,,Tak dobre'' a odovzdala som sa do Clairiných rúk.



Ubehlo hodne času a ja som si nakoniec vybrala šaty. Sú úžasné, bledoružové a vyzerám v nich ako princezná. Claire mi k nim vybrala úplne identické ružové sandálky na malom opätku a takisto aj malú pompadourku na nevyhnutné veci.
,,Budete vyzerať fantasticky, idem sa pozrieť na Charlotte a Nadine či sú hotové už aj oni'' povedala a nechala mi priestor, aby som sa dôkladne poobzerala v zrkadle. Skutočne sú úžasné.
,,Slečna ? Aj vaše priateľky už majú hotové šaty, poďte do zrkadlovej sály, tam sa môžete navzájom poobzerať'' navrhla mi Claire a odviedla ma do nej. Len čo som zbadala Lisu a Danielle, ostala som neveriacky stáť vo dverách.
,,Teda, baby ...'' Nezmohla som sa na nič viac. Vyzerali skutočne úžasne. Lisa mala na sebe jemnučké žlté korzetové šaty s veľkou striebornou sponou na páse a priam dokonale nariasenú sukňu. Danielline šaty boli zlaté, celkovo veľmi pekné a Dani v nich vyzerala dokonale.
,,Aj ty vyzeráš výborne'' pochválila ma Lisa. Hodnú chvíľu sme sa obzerali v zrkadlách, až nás napokon vyrušil klepot podpätkov. Akurát prichádzala vedúca (Camilla, ako som sa dozvedela) a viedla so sebou Eleanor. El zalomila rukami.
,,Dievčatá, ste úžasné ! Camilla, naozaj tu máte veľmi dobrý výber. Ak bude šanca, určite si sem prídeme niečo vybrať aj nabudúce'' povedala Eleanor.
,,A tvoje popolnočné šaty ? Tie už máš ?'' zisťovala som. Eleanor sa zatvárila dosť nechápavo.
,,Mám na mysli šaty, ktoré si oblečieš, keď už pominie polnoc'' vysvetlila som jej.
,,Ach, tak na tie som úplne zabudla ...'' odvetila zaskočená Eleanor. No v pravej chvíli zasiahla Camilla.
,,Slečna Calderová, nebojte sa, nie je problém niečo vybrať aj teraz. Poďte a ... Vy tri sa prezlečte a my vám šaty zabalíme a naložíme do auta, okay ?'' nariadila nám Camilla.
,,Budeme na druhom poschodí'' povedala a spolu s El odišli vyberať šaty. Nezostávalo nám nič iné, len sa ísť vyzliecť. Claire mi šaty vzala, a išla ich zabaliť.



Keď sme už všetky tri popíjali capuccino, ktoré nám priniesla jedna so zamestnankýň salónu, uvideli sme aj Eleanor-povedala, že si nakoniec vybrala svetlomodrý kostým. Dopili sme kávu a nasadli do auta.
Och, ako sa na tú svadbu teším !

Forever in my heart - Kapitola 29.

25. července 2012 v 13:17 | Steph |  Forever in my heart


"Dobrý den, prosím vás, kdy letí nejbližší letadlo do Chicaga?" zeptala jsem se mile paní u přepážky na letišti.

"Dobrý den, počkej chviličku, kouknu se vám" řekla mile a začala hledat v počítači. "Nejbližší letadlo letí za čtyři hodiny".

"Takže v pět hodin, no dobře. Určitě se někde přestupuje, že?".

"Ano, právě jsem vám to chtěla říct. Letí se do New Yorku a poté za hodinu letí letadlo do Chicaga".

"Ok, vezmu si tedy jednu letenku. Mám sebou ještě malého psa".

"Dobře, takže prosím o předložení vašeho cestovního pasu, občanského průlazu a očkovacího průkazu od vašeho psa".

"Moment" řekla jsem a začala hledat všechny dokumenty v kabelce. Po chvíli hledání jsem vše předložila paní na přepážce a ona je začala kontrolovat.

"Vše máte v pořádku. Bude to tedy 429 £ za vás a 142 £ za vašeho psa. Dohromady 571 liber". Bez váhání jsem si vytáhla peněženku, z ní vyjmula kreditní kartu a dala jí paní. Naťukala jsem do přístroje pin a dostala zpět kreditku a s ní i letenky.

"Takže tady mi to podepiště a nejdéle hodinu před odletem si zajdete támhle k tomu terminálu a odevzdáte tam vašeho psa. Oni ho dají do přepravky a poté do prostoru pro zvířata, co je v letadle. Ale na tak dlouhé cesty se dávají uspávadla, zvířata tak většinu letu prospí a nejsou z toho tak vyděšení".

"To je dobře, děkuju" podepsala jsem nějaká papír, usmála jsem se a vzala si letenky. S kuframa na vozíku a Daisy v náruči jsem šla na odbavení. Nasadila jsem všechny zavazadla na pás a vyplnila potřebný papíry.

"Pffff" oddychla jsem si, když jsem se konečně posadila na židly. Podívala jsem se na hodinky. Teprve půl druhé, ještě tři a půl hodiny užírání se špatným svědomím. Super.

Z pohledu Zayna

"Už máš vše, co jsi potřebovala?" zeotal jsem se mámi, když jsme vycházeli z obchodu.

"Ano, mám. Už můžeme jet domů" odpověděla mi. Nasedli jsme do auta a vyrazili směrem domů. Po pěti minutách jsme přijeli před dům. "Ty nezajedeš autem do garáže?" zeptala se nechápavě.

"Pojedu ještě do studia a potom budu připravovat večer, co jsme si domluvili se Steph".

"Aha, dobře, tak se bav" dala mi pusu na tvář a vystupila s dvěmi taškami z auta. Hned jsem vyrazil. Ve studiu to bylo jen na chvíli a hned poté jsem zajel do kětinářství. Večer chci se Steph zopakovat naše první rande. Nejdřív zpívání u London Eye. Poté půjdeme do Hyde Parku na piknik a nakonec bude překvapení. Cítím se jako před těmi pár lety, kdy jsem byl tak nervozní, až se mi klepali ruce i nohy. Vždiť já jsem do ní zamilovaný, jak malý kluk do cukrovinek a autíček. Lepší ženu už nepotkám...

...

"Steph? Si tady?" volal jsem do domu, když jsem vstoupil do vchodových dveří. Nic se neozývalo. Šel jsem do obýváku, ale tam byla jen má máma. "Mami, kde je Steph?".

"Běž do kuchyně. Máš tam na stole vzkaz" podívala se na mě takovým zvláštním obličejem. Trochu nejistě jsem šel do kuchyně. Ležela tam celá popsaná A4. Začal jsem číst.. Už na začátku jsem z toho měl špatný pocit. A měl jsem ho oprávněně. Když jsem dopis dočetl polila mě vlna mrazu a bezmoci. Po tváři mi stekla i slza. To snad není možné, proč tohle udělala?! Musím rychle na letiště! Vzal jsem si klíčky od auta a vypálil.

Z pohledu Steph

"Prosíme cestující letu 5863482 do New Yorku, aby se dostavili k prohlídce, odbavení a následně do 5. terminálu" zaznělo z velkého letištního rozhlasu. Daisy jsem už měla uspanou s ostatními zvířaty, tak jsem mohla jít rovnou na prohlídku.

"Sundejte si vše kovové a dejte ho do boxu" řekl mi mile muž z ochranky. Udělala jsem vše, co mi řekli a prošla bezpečností. Poté jsem si vzala všechny svoje věci, co jsem musela odevzdat a chtěla jsem odejít k terminálu, jenže v tom něco slyším..

Tak co myslíte, odletí? Neodletí? :)

Forever in my heart - Kapitola 28.

24. července 2012 v 21:37 | Steph |  Forever in my heart

"Jak to uděláme s obchodem?" zeptala se sklesle Dan.

"Byla by to zahozená šance, nepokračovat. Dám ti moje peníze, co jsem vydělala na obchod a jen to nevzdej, prosím".

"Steph, to nejde, abych ti vzala tvoje peníze..".

"Danielle, nic nechci slyšet. Vezmeš si ty peníze a dozařídíš všechny potřebné věci. Určitě to bude skvělý obchod".

"Děkuju, za všechno" usmála se jejím krásně velkým úsměvem. "Vždy s tebou budu v obchodě počítat. Kdyby sis to náhodou někdy rozmyslela a vrátila se".

"Děkuju" usmála jsem se. Chvíli jsme si ještě povídali a po hodině jsme odešla domů. Nechala jsem tam Daisy se Zaynovou mámou a šla do restaurace, kde jsem měla s rodiči sraz.

"No konečně. Mysleli jsme, že nedorazíš" namítla máma, když jsem dorazila.

"Promiňte, musela jsem ještě donést domu Daisy".

"To je dobré, posaď se" usmál se táta.

"Dobrý den" pozdravila servírka a podala nám jídelní lístky. "Mohu vám nabídnout něco k pití?".

"Ano, jistě. Dáme si nějaké dobré víno. Co ty Steph?" zeptal se táta.

"Dám si jen čistou vodu, děkuju". Servírka vše zapsala a my se mohli věnovat menu.

"Tak povídej, jak jste to v Chicagu vyřešili".

"Víte.. Mluvila jsem s oštřovatelkou, co se stará o Meredith a vůbec není dobré. Ještě k tomu, v ten den, co jsme jí navštívili, tak si poranila hlavu a nastala u ní krátkodobá paměť".

"Cože? Krádkodobá paměť?" zděsil se táta a v očích se mu objevila nejistota.

"Ano.. Za tři dny budu pravděpodobně odlétat na trvalo.." řekla jsem zničeně a oči se mi začali lesknout.

"Steph, nás to mrzí" utěšovala mě máma a sevřela mi pevně ruku. Na světě byla prví slza.

"Já prostě nechci odletět od Zayna! Miluji ho, jako ještě nikoho.. A dnes mi dal ještě to štěně! Jak mu mám teďka říct, že odletím?! Žije pořád v domění, že se to všechno vyřešilo. A Danielle.. O ní ani nemluvím. Je jako moje sestra! A taky Louis, Liam, Harry a Niall. Vždiť oni jsou moje druhá rodina! Já je nechci stratit..!" rozbrečela jsem se přímo před rodiči.

"Víš co? Ty nikam nepoletíš! Oni si bez tebe poradí!" řekl vážně táta.

"Ne, neporadí. Vy nechápete, čeho všeho je Meredith schopná díky své paličatosti. Já.. Už takhle nemůžu dál" vstala jsem od stolu a objala máma i tátu. "Promiňte, musím jít. Mám vás ráda, zbohem" odešla jsem...

...

Vzala jsem si taxi a jela domů. Nikdo tam nebyl. Šla jsem si zbalit všechny své věci. Oblečení, boty a nějaké ty vzpomínkové věci. Všech několik kufrů jsem postavila do vstupní haly a šla do kuchyně. Vzala jsem si papír a tužku a sedla si ke stolu.

"V životě se lidem stávají různé věci. Šťasté i ty né moc dobré. V mém životě se stali jen dvě šťastné věci. První, že jsem se dostala na školu tady v Londýně a druhá, že jsem tě potkala. Jsi jeden z nejdůležitějších lidí v mém životě. A první, koho jsem oprvadu milovala, a stále miluji. Právě jsem si zvykla na skutečnost, že mám kolem sebe lidi, kteří mě mají opravdu rádi takovou, jaká jsem. Že mám tu nejúžasnější kamarádku Danielle, skvělé kamarády jako je Liam, Louis, Niall a Harry. Že mi začínají vycházet všechny věci, co si plánuji, jako je například obchod. A že mám toho nejlepšího přítele pod sluncem. Jenže vše hezké netrvá věčně. Bohužel.. Všechno se obrátilo vzhůru nohama. Lahala jsem ti, když jsem řekla v Chicagu, že se vše vyřešilo a je to v pohodě.. Není. Ani si neumíš představit, čeho všeho je schopná, když tam nejsem. Miluji Londýn. Je to pro mě to nejúžasnější město na světě, ale musím ho opustit a s ním i svůj dosavadní život. Ani netušíš, jak mi to rve srdce! Je mi opravdu blbé napsat jen nějaký kus textu na papír a neříct ti to vše do očí. Jenže to by mě zníčilo.. Prosím, nejezdi za mnou. A doufám, že se na mě nebudeš zlobit, když si sebou vezmu Daisy. Ona bude mou oporou.

Miluji tě.
Steph


Bolest. Neskutečná bolest mě zžírala.

Daisy jsem nechtěla brát sebou. Jenže jsem si uvědomila, že ona bude ten můj "nejlepší kamarád" v Chicagu.

"Patrície? Máte u sebe pořád Daisy?" volala jsem Zaynově mámě.

"Ano, jsem s ní v parku. Co potřebuješ?" odpověděla mile.

"Víte, chtěla bych s ní zajít k pár kamarádkám. Vždiť to znáte, seznámit je s novým členem rodiny".

"Aha, dobře, za deset minut jsem u tebe".

"Dobře, děkuju" zavěsila jsem a rovnou zavolala taxi. Přibližně po pěti minutách přijelo před dům. Naložila jsem do něho všechny kufry a Daisyny věci, poprosila taxikáře, jestli ještě chvíli počká a šla zpět do domu. Po chvíli přišla Patrície.

"Děkuju vám, že jste tak narychlo přišla" usmála jsem se a vzala Daisy do náručí.

"Vůbec nemáš za co" oplatila úsměv. "Co dělá před domem ten taxík?".

"Pojedu s ním k těm kamarádkám".

"Ale vždiť máš v garáži auto ne?" řekla nechápavě.

"Já vím, ale asi si dáme s holkama nějakou tu skleničku vína, tak nechci řídit".

"Aha, dobře, bav se".

"Děkuju" usmála jsem se a zavřela za sebou vchodové dveře. JEště naposledy jsem se podívala na dům a s Daisy v náručích jsem nasedla do taxi a odjela na letiště.

Tak co vy na to? :)

3.Kapitola 1/2 - Na staré priateľstvá sa nezabúda, či?

23. července 2012 v 12:42 | Baša
3.Deň - Na staré priateľstvá sa nezabúda, či?
Ráno som sa klasicky zobudila, naraňajkovala, prezrela facebook, blog, twitter a podobne, zahrala playstation, pohrala sa s bratrancom, naobedovala sa a čakala na pol druhú. Išla som si nabaliť veci a radšej si natrieť plecia a tvár opaľovacím krémom. O pol druhej má pre mňa prísť Oťa a ideme ku škôlke. Začal mi zvoniť mobil. Nemusela som sa ani na displej pozerať a vedela som, že je to Oťa.
"Ideeem!" zakričala som ako vždy a odišla. Zobrala som bicykel a šla za Oťou pred bránu.
"Ahoj," pozdravila som ju.
"Tak ideme?" spýtala sa.
"Jasné."
Nasadli sme na bicykle a išli ku škôlke. Už tam boli Tina, Zuzka a Stanka a aj Miša. Miša je ďalšia baba z našej partie, ale tú som poznala už dlhšie.
"Ahojte," pozdravila som ich.
"Čauko," pozdravila ma moja sesternica Zuza.
"Zasa mešká?" opýtala som sa a pozrela na hodiny. Samozrejme, to by nebol on.
"Viete čo? My už pomaly pôjdeme. Veď vy nás dobehnete," povedala Tina.
"Alebo sa počkáme na moste," povedala Miša.
"Okej," povedala Oťa. Pozerali sme sa ako baby odchádzajú. Videla som Oťu ako vyťahuje mobil.
"Ideš volať Erikovi?" Prikývla hlavou a zahľadela sa do diaľky.
"No ahoj! Kde si?" Niečo hovoril, čo som ja nepočula.
"Ok, ideme vám oproti. Ahoj," povedala Oťa a zrušila.
"Tak kde je?"
"On je u Riša. Ideme im oproti." Nasadli sme na bicykel a išli sme popri cintorínu ku Rišovi. Zastali sme na rohu jeho ulice. Oťa išla k Rišovmu domu, ale Erik ju poslal preč. Ais aby nás nevidela Rišova babka. Nechcelo sa nám na nich čakať, tak sme išli teda pomaly na hať. Na moste nás čakali Tina, Zuzka, Stanka a Miša presne tak, ako sme sa dohodli. Tina vyťahovala akurát z ruksaku Tonic.
"Jeej! Vy máte vodu! Môžem sa napiť?" opýtala som sa jej a Tina mi podala veľkú dvojlitrovú fľašu. Rýchlo som sa napila, pretože neznášam Tonic, ale bola som neskutočne smädná.
"Fuj," povedala som po tom, čo som sa napila.
"Nechcela si radšej Gemerku?" opýtala sa ma Stanka.
"To mi hovoríš až teraz?! Ale nie, už nechcem." Zuza s Tinou tak na seba zvláštne pozerali a potom na mňa. A ešte sa aj veľmi zvláštne usmievali.
"Veď jej to povedz!" povedala Tina Zuze.
"Keď nepovieš ty, ta jej to poviem ja."
"Jój! Dobre. Poď so mnou," zavolala si ma Zuza a ja som zosadla z bicykla.
"Čo je?" opýtala som sa jej.
"Včera keď si odišla, tak došiel za nami Juro a sa tak pýtal, že či už si šla domov a, že či zajtra pôjdeš von a také."
"No a?"
"No a, že chalanom povedal, že zajtra, keď sa osprchuje, aby voňal, tak príde za tebou, že sa ti chce ospravedlniť za minulý rok a tak."
"A stále sa pýtam, no a?"
"No a! On nikdy s našou partiou von nechodil, ale ako si došla ty, tak furt ide za nami. Pôjdeš s ním von?"
"Veď prečo nie. Chcem vedieť, ako sa mi ospravedlní. Idiot jeden!"
"To bolo všetko, čo som ti chcela povedať a aha! Tam je Erik s Rišom."
Pozrela som sa na cestu a na bicykli sa ku nám rútili slimačím tempom Erik a Rišo. Opäť som si sadla na svoj bicykel a čakala na nich. Erik zastavil vedľa mňa a pozrel na mňa tými jeho klasickým "ahoj" kukučom. Rišo bol hneď vedľa neho.
"Počúvajte ma!" povedal Erika a stal sa stredobodom pozornosti.
"Dnes večer si na tú stanovačku všetci oblečte niečo rerto."
"Si sa zbláznil?" opýtala sa Stanka.
"Lebo tu aj niečo retro mám. Som rada, že tu mám tri tričká," povedala som mu. Zbaliť sa sem šetrne bol fakt problém.
"Ideme?" opýtala sa Tina.
"Nie, ešte čakáme na Davida," povedal Erik a aj s bicyklom prišiel ku zábradliu a sadol si naň. Prisadol si ku nemu aj Rišo a sedeli pod orechom v tieni, zatiaľ, čo my sme sa tam pražili na slnku! Erik s Rišom si ako vždy zapálili.
"Erik, tak kedy mi prepichneš to ucho?" opýtal sa ho Rišo.
"Môžem dneska. Chcete niekto ešte prepichnúť ucho?" opýtal sa nás.
"Ja by som chcela tuto druhu dierku," povedala Tina.
"Ja tiež," povedala Zuza.
"Tak si doneste striebornú náušnicu a máte doma alpu?"
"Nie," povedali naraz.
"Moja baba (babka) má," povedal Rišo.
"Tak fajn, ty donesieš alpu a ja ihlu," povedal Erik a zahasil cigaretu.
"Ešte dlho tu budeme čakať?" opýtala sa Stanka.
"Ja neviem! Povedal, že o chvíľu dojde. Veď keď chcete, tak choďte napred a stretneme sa tam," odpovedal jej Erik.
"Ok, tak ideme!" zavelila Oťa a my sme sa spustili dolu kopcom po ceste na hať. Ja s Oťou sme boli ako vždy prvé, za nami sa vliekli Zuzka, Tina a Stanka, a niekde úúúúúúplne vzadu boli David, Erik a Rišo. Cesta z dediny hať je tak zhruba 4 kilometre. Zastali sme presne tam, kde včera. S Oťou sme zo seba zhodili veci a išli vo vody. Ostatní za nami prišli. Ako aj včera, tak som stála len do pás namočená vo vode. Do vody poskákali všetci, čo tam boli. Ako som tam tak stála, tak sa na mňa spikli Zuza, Oťa, Stanka a Rišo, a všetci na mňa začali špliechať vodu zo všetkých strán.
"Bože! Prestaňte už!" kričala som na nich. Keď už konečne prestali a ja som otvorila oči, tak sa mi ešte ušiel jeden šplech od Erika a jeden od Tiny.
"Ďakujem," povedala som irnociky a vyžmýkala si vodu z drdola. Nechcela som si namočiť hlavu, zasa. Fuj, tá voda!
"Nemáš začo," povedal Erik a vyplazil mi jazyk.
"Rišo, poďme hentam hore," povedal Erik a chalani išli k vodopádom. S babami sme ešte chvíľu boli dole, ale nakoniec sme sa aj my vybrali za nimi a doniesli sme si hore aj veci. Skákali z tej betónovej plošiny. Neskutočne som sa o nich bála. Oprela som sa o zábradlie a s babami a sledovali sme chalanov. Keď ich uvideli ostatní, tak sa tam primotalo ďalších šesť ľudí. Ani neviem ako, ale chalani nahovorili aj ostatné baby, aby išli skákať a tak som tam zostala sama a pozerala na nich. Bola som tam asi také dve hodiny a už som sa začínala fakt nudiť, tak som sa rozhodla, že pôjdem za babami pod vodopád, ktoré sedeli na tých betónových stĺpikoch. Ako som schádzala dolu kameňovaným brehom, tak som narazila na mokrého Erika, ktorý práve teraz vyšiel z vody.
"Ja ťa mám tak rád. Môžem ťa objať?" opýtal sa ma a na silu ma objal. Stála som tam ako stĺp a držala nervy na uzde.
"Aj ja ťa mám veľmi rada," povedala som ironicky. Vedel, že tú iróniu nehovorím vážne. On išiel hore, aby si mohol zasa skočiť a ja dolu za babami, ktoré akurát jedli cukríky.
"Barči! Dones mi jeden!" zakričal na mňa z betónovej plošiny. Ukázala som mu prostredník a vyplazila jazyk, pretože tam bol posledný cukrík. Stanka mi ho hodila a ja som si sadla na jeden zo stĺpikov.
"Inak nepôjdeme pomaly hore?" opýtala sa Tina.
"Akurát, keď som sem došla?!" opýtala som sa so smiechom.
"Pome," povedala Zuza a vrátili sme sa ku naším veciam na plošinu. Chalani stáli opretý o zábradlie a fajčili.
"Dávid? Ideš ešte jednu na polku?" opýtal sa Erik môjho bratranca.
"Ta daj," odpovedal mu a Erik vytiahol ďalšiu cigaretu. Otočila som sa, pretože nerada sa na to pozerám. Neznášam sa pozerať na to, ako sa vedome zabíja. Milujme, keď mi vždy odpovie: "Veď aj tak raz zomriem." Vytáča ma to do nepríčetnosti! Všetky baby sa začali baliť.
"Ide sa už?" opýtala som sa a plne som s nimi súhlasila. Už som chcela ísť konečne do sprchy.
"Kedy sa stretneme vonku?" opýtala sa Stanka.
"O Siedmej, hej?" povedal Erik.
"Jasan. Oťa prídeš po mňa tak ako včera?"
"Hej."
"Koľko je vlastné hodín?"
"Už je štvrť na sedem," povedala Tina.
"To fakt?" opýtala som sa zhrozne. Bože, veď kým prídem domov, umyjem si hlavu a podobne. To budem meškať minimálne hodinu! Domov som sa ponáhľala ako šíp. Rýchlo som vletela do sprchy, umyla si hlavu, zuby, nahodila aspoň jemno špirálu a lícenku a obliekla si riflové kraťase a pásikové tielko, aby som aspoň nejako vyzerala. Išla som do kuchyne najesť sa. Vytiahla som si z chladničky aspoň jogurt.


3.Kapitola 2/2 - Na staré priateľstva sa nezabúda, či?

23. července 2012 v 12:42 | Baša
"Marek, môžem byť dneska do pol desiatej vonku?"
"A s kým?"
"Veď s partiou."
"Ok, môžeš," povedal bez hocijakého náznaku protestu. Myslela som si,že to bude ťažšie presviedčanie.
"Dobre, tak ja idem," oznámila som a odišla von. Oťa už ako vždyčakala pred domom.
"Ahoj, volal Erik, že mu máme ísť oproti."
"Ahoj...to kým sa zasa on vychystá. Kade pôjde? Po Habeši či po Stromikovej?"
"Asi po Habeši, ale je to jedno, lebo máme ísť po Zuzu s Tinou, takže po Habeši musíme ísť."
"Ok, tak poďme. Stanujete dneska teda?"
"Hej, ty nestanuješ?"
"Mne nedovolili," zaklamala som. Ale vedela som, že by ma stanovaťs nimi nepustili. Musela som by som ich presviedčať najmenej týždeň, ako vždy.
"Nie je hento Erik?" opýtala sa Oťa a ukázala na postavu v žltom tričku. Už len podľa chôdze som vedela, že je to on.
"Je to on," povedala som. Zastavili sme pred Zukiným a Dávidovým domom. Keď prišiel ku nám Erik, tak akurát vyšli von aj oni dvaja.
"Čaute," pozdravila som všetkých naraz.
"Ahoj," pozdravil nás Erik.
"Tak ideme?" opýtal sa.
"Veď poďme," povedala Oťa. Ako vždy som išla s Erikom napred.
"Mala by som behať," povedala som po chvíľke ticha, keď sme obchádzali starú škôlku.
"Prečo?"
"Aby som tam neumrela. Ale nechce sa mi, ešte v takomto horku. Začnem s tým, keď prídem domov. Ty už nechodíš do posilky?"
"Nie, už ma to nebaví."
"Hrával si niekedy niečo?"
"Chvíľu futbal, ale potom som chodil na tie všelijaké bojové umenia, lebo ja som po otcovi. Ja som strašne výbušný, keby niekto niečo povedal na moju mamu alebo podobne, tak ja ho môžem aj zabiť."
"Mám sa ťa báť?" opýtala som sa.
"Ty nie," povedal a usmial sa na mňa.
"Kde sú ostatní?" opýtal sa a pozrel sa za nás.
"Neviem, asi išli pre Riša a viem, že Oťa chcela ísť do obchodu."
"Ok, tak si tu sadnime a počkajme ich," povedal Erik a sadli sme si na lavičku pred jednotou.
"Ty prečo nejdeš stanovať?" opýtal sa ma.
"Naši ma nepustia. Som rada, že ma vôbec pustili sem. Ani sem ma nechceli pustiť."
"To prečo?"
"Lebo mi neveria! A ja nechápem ani prečo! Nikdy som domov neprišla opitá, nikdy som nefajčila...proste nemajú dôvod na to, aby mi neverili, ale oni mi aj tak stále neveria!"
"Možno neveria vám."
"To tiež, ale keby mi verili, tak by vedeli, že nič nespravím a pustili by ma aj stanovať."
"Tak to máš zlé. Inak to odkiaľ sa dozvedeli, že vraj fajčíme marišku?" opýtal sa so smiechom .
"Ja neviem, vleteli mi do izby a začali tie ich drísty, že ma sem nepustia, že oni Dávidovi neveria, že nechcú aby som sem išla a také začali."
"Ale si tu."
"Som tu, to je hlavné."
"Dneska do koľkej môžeš byť?"
"Do pol."
"Deviatej?"
"Desiatej."
"Tak fajn. Nejdeme im naproti?" opýtal sa ma.
"Veď poďme," povedala som mu a išli sme k Bale, kde pravdepodobne bude buď Oťa alebo všetci. Ako sme kráčali po chodníku, tak na ceste ležal opitý dedo, ktorý pravdepodobne spadol z bicykla. Pokúšal sa vstať, ale nemohol.
"Nepomôžeme mu?" opýtal sa a Erik a zasmial sa.
"Nie! Ja sa ho bojím, poďme rýchlo odtiaľto," povedala som a zrýchlila krok. Pri kultúrnom dome sme stretli Oťu.
"Kde sú ostatní?" opýtala sa.
"Ja neviem, mysleli sme, že sú s tebou."
"Nie, ja som bola kúpiť brzdy."
"Tak budú asi pri škole a čo máme na pitie?" opýtal sa. Oťa otvorila ruksak. Vynímala sa v nej sedmičková fľaša domácej marhule.
"Hm...môže byť. To si odkiaľ zobrala?"
"Doma sme mali."
"To si vaši nevšimnú?" Oťa len pokrútila hlavou a zatvorila ruksak. Prehodila si ho cez chrbát a išli sme ku škole. Všetci tam ako vždy sedeli poskladaný. Prisadli sme si ku nim. Stano tam niečo ako vždy trepal, Dávid s Erikom a Rišom fajčili a pozerali do blba, ja som sedel pri babách a počúvali sme Stana.
"Poďme hore," povedal Erik. Tým hore myslel bar na jednotou. Ale ja som včera volala s ocom a on ma tam nepustil. Ja tam nemôžem ísť.Všetci sa postavili a išli tam. Ja som išla s mojím bratrancom.
"Ale ja tam nemôžem ísť," povedala som mu.
"Prečo?"
"Naši ma tam nepustia."
"A oni to akože vidia?"
"Nie, ale mala by som zlé svedomie. Som rada, že ma pustili vôbec sem. Ty nevieš odkiaľ sa k nim dostalo to, že vraj fajčíš marišku?"
"Od mojej je*nutej krstnej. Ja som ju nefajčil. Ja som len doma dal do kvetináču a len z haluze som chcel vyskúšať či vyrastie."
"Bože."
"Takže všetko moja krstná."
"To je aj tak jedno," povedala som a pokračovali sme v ceste ku jednote. Sadla som si tam na lavičku.
"Ty čo tu sedíš?" opýtal sa ma Erik.
"Ja tam nemôžem ísť."
"Prečo?"
"Naši ma tam nepustili."
"Aha, tak ja idem za ostatnými, tak zatiaľ ahoj," povedal a objal ma. Erik vybehol hore schodmi a ja som tam zostala sedieť sama. O chvíľu však ku mne prišla Oťa.
"Ja tu s tebou zostanem. Ale musím si ísť rýchlo domov po veci, postrážiš mi to?" opýtala sa a podala mi ruksak s marhuľou a fľašku pepsi.
"Jasné."
"Ale nikomu nikomu to nedávaj!" upozornila ma.
"Hneď som späť, ahoj," pozdravila ma, nasadla na bicykel a odišla. Ako som tam tak sedela, tak som uvidela prichádzať Jura aj s jeho dvoma kamarátmi. Juro išiel ku mne a ostatný išli hore do baru.
"Ahoj," pozdravil ma a prisadol si ku mne.
"Čau," povedala som trochu odmerane, pretože som stále naštvaná kvôli minulému roku.
"Ideme niekam?" opýtal sa a postavil sa.
"Kam?"
"Ku škole?"
"Môže byť," povedala som a zobrala ruksak a pepsi.
"Ukáž, pomôžem ti," povedal a zobral mi z ruky pepsi. Ruksak som si prehodila cez jedno rameno a išli sme ku škole. Keď sme si sadli, tak spustil: "Tak chcem sa ti ospravedlniť za minulý rok, choval som sa ako idot."
"To súhlasím."
"Fakt prepáč."
"Hm, v pohode."
"A čo máš nové?" opýtal sa ma.
"Nič, ty?"
"Tak prestúpil som z gymka do Sečoviec na odborku. S počítačmi a také. Zistil som, že som spravil úplnú debilinu, ale užta, zostanem. Zistil som, že ma nebavil život, čo som žil. Že som úplné drevo,že nič neviem..."
"Čo tak zrazu?"
"Ja neviem. Oco mi odišiel do Afganistanu a príde ažv decembri. Bože, keď sme ho boli odprevadiť do Košíc, tak som plakal ako malé decko. Priznávam sa. Začal som fajčiť, lebo som sa chcel zabiť."
"Ty si fakt idiot," povedala som mu a hrala sa s náramkom. Juro sa uchechtol a povedal: "Ja viem."
"Poďme dakam, nechce sa mi tu sedieť," povedala som mu.
"A kam chceš ísť?"
"Ja neviem, prejsť sa dakam."
"Tak fajn," povedal a postavil sa, Vymenili sme si ruksak za pepsi, prechádzali sa a rozprávali. Prešla už skoro hodina, keď mi zavolala Oťa, že kde som.
"Ja som....kde som?" opýtala som sa so smiechom Jura.
"Ty si kde?" opýtala som sa jej.
"My sme pri jednote."
"Ok, tak my tam za chvíľu sme," povedala som jej a zrušila ju.
"Kto to bol?" opýtal sa ma.
"Oťa, že kde sme. Ideme ku nim pri jednotu," oznámila som mu. Jednota je odtiaľto v podstate blízko, ale na pomery dediny je ďaleko. Keď sme užboli pri bytovkách oproti jednote, tak mi zasa volala Oťa.
"No kde ste?"
"Šak už sme tu! Vy ste kde?"
"Jáj, už vás vidím. My sme pri zastávke."
"Ok," povedala som a zrušila ju. Prišli sme za nimi na zastávku. Sadla som si na lavičku k babám.
"Čo to je?" opýtala som sa ho.
"Pité, babka robila."
"S pikom," povedal Rišo.
"Ale ja nechcem celý, mne stačí polka," povedala som, pretože ten"kúsok" bol fakt veľký.
"Hiii...čo to robíš? Neber to! Veď je v tom piko!" robil si zo mňa srandu Rišo a ja som sa musela smiať.
"Díky," poďakovala som, keď som si zobrala koláč. Erik schoval koláča išiel sa napiť vody s príchuťou Aloe vera.
"Môžem aj ja?" opýtala som sa ho. Prikývol a hodil mi fľašu. Otvorila som vrchnák a išla sa napiť, keď Rišo povedal: "Nepi to! To je vodka!" Napila som sa a on stále hovoril to isté. Ja som sa tak rozosmiala, že som vypľula na zem vodu.
"Choď do čerta Rišo!" zakričala som na neho a utrela si ústa. Zhlboka som sa nadýchla a otočila sa mu chrbtom, aby som sa v pokoji napila. Fľašu som mu potom podala a pozrela sa doprava. V kruhu stáli chalani a fajčili. Juro akurát žobral od Erika ďalšiu cigaretu.
"Pozabíjať ich všetkých!" povedala som nahnevane Zuze.
"Minule som Jurovi chcela zobrať cigaretu, ale nedalo sa. Bože, on aj päť za desať minút stiahne."
"Idioti, všetci do jedného," povedala som.
"Ľudia, koľko je hodín? Nejdeme postavať stany?" opýtal sa Erik. Pozrela som sa na hodiny a bolo už štvrť na desať.
"Ja už pôjdem pomaly domov," povedala som a išla ku Erikovi.
"Ok, fajn, tak ahoj. Zajtra ti zavolám, že čo a ako," povedal mi a objal ma. Prešla som k Jurovi.
"Tak pôjdeš ma odprevadiť, či nie?" opýtala som sa ho.
"Hej."
"Ja ťa tak ľúúúúbim!" povedala Zuza a hodila sa mi okolo krku.
"Ty si už pila?!"
"Nie, prečo?" opýtala sa.
"Tak ti pekne preskakuje."
"Aj ja ťa ľúbim," pridala sa Tina a objala ma. Potom ma objala ešte Oťa, Stanka a Rišo a mohla som ísť. Juro ma odprevadil na roh ulice.
"Tak teda ahoj. Chceš sa aj objať?" opýtal sa.
"Mne je to jedno."
Rýchlo sme sa objali a ja som utekala domov. Ako vždy som skočila za ujom a tetou do obývačky, zavolala rodičom, išla do sprchy, potom som si sadla k počítaču a chatovala s kamoškami asi dojednej ráno a išla som spať. Presne to isté, čo každý večer.

2.Kapitola 3/3 - Mohol si ma aspoň upozorniť!

21. července 2012 v 20:06 | Baša
Celá čistučká a svieža som sa obliekla do tielka a kraťasov a utekala dole, pretože už mi prezváňala Oťa.
"Idem! Ahojte!" zakričala som ako vždy.
"Kedy prídeš?"
"Neviem!"
"Do deviatej!" zakričal ujo. Len?! No, fajn. Pred domom bola Oťa.
"Ahooj, tak čo ideme?" opýtala sa ma.
"Poďme," odvetila som a išli sme ku škole. Bolo už štvrť na deväťa ešte stále tam nikto nebol.
"Kde sú toľko?" opýtala som sa.
"Ja neviem. Zavolám Erikovi."
"No kde si?" opýtala sa hneď, ako zdvihol.
"Ja sa ešte chystám, keď chcete, poďte mi naproti."
"Ok."
"Ideme mu naproti," povedala Oťa a vybrali sme sa na začiatok dediny k Erikovmu domu. Ako sme tak stáli pred domom, tak sa pri nás zastavil nejaký blondiak.
"Ahoj!" pozdravila ho Oťa.
"Nazdar!"
"Stano Barča, Barča Stano," predstavila nás.
"Ahoj," pozdravila som ho.
"To je tota Erikova kamoška z Piešťan. Babku tu máš, nie?"
"Hej."
"Kedy ti dávajú dolu sadru?" opýtala sa ho Oťa. Až vtedy som si všimla, že má na ruke sadru.
"Neznam. Idete vonka?" opýtal sa.
"Hej, čakáme na Erika."
"Ta ja sa idem prezliecť a prídem za vami."
"Ok." Stano zahol hneď do vedľajšieho domu. Erikov sused? Faajn! Erik na chvíľu vyšiel von na verandu.
"Ešte čakajte," povedal a zabuchol za ním dvere. Kokos, to je horšie než ja, a to som baba! Vtedy Oti zazvonil telefón.
"Čau Rišo!"
"Čo robím? Čakám s Barčou na Erika, ty ideš von?"
"Kto je Barča?"
"Tá Erikova kamoška."
"Z Polianky?"
"Nie, z Piešťan!"
"Koľko má rokov?"
"Pätnásť! Rišo nevypytuj sa blbosti, ideš von?"
"Hej, preto som volal. Z vinného som už prišiel, tak prídete po mňa?"
"Keď sa Erik vytrepe von z domu, tak prídeme," povedala mu a zrušila.
"Rišo, toho si nevšímaj. On s každým flirtuje."
"Hh, veď v pohode. Ja ho poznám. To je ten, čo bol kedysi do Zuzy, nie?"
"Neviem, možno." Počula som otvorenie dverí a konečne z nich vyšiel Erik. Mal na sebe skiny džínsy, čierne tričko, na tom červeno čiernu košeľu, čierne conversky a čiernu tašku cez plece. Ten ide kam? Na módnu prehliadku?
"Ty si sa kam vybral?" opýtala som sa ho, keď bol pri nás.
"Tak nikdy nevieš koho známeho stretneš."
"Jasne, tu niekoho známeho stretneš. Máš nové conversky?" opýtala som sa ho.
"Hej, za dve eurá."
"Čože?!"
"Zo sekáču, som ich kúpil také vyblednuté, ale teraz som si ich ešte pretieral fixkou na textil, ktorá mi došla, tak som tam potom musel daťcentrofixkou."
"Fajnéé."
"Erik, volal mi Rišo, že máme ísť po neho a aj pre Stana, ale ako vidím, ten už ide, tak poďme. Je na bicykli tak nás dobehne," povedala Oťa a vydali sme sa k Rišovmu domu, ktorý býva na opačnej strane. Bolo užpol deviatej.
"Do koľkej môžeš byť?" opýtal sa ma.
"Do deviatej."
"Len?"
"Len! Takže pôjdeme pre Riša a pôjdete ma prosím vás odkopnúťdomov?"
"Nie, my ťa pekne pôjdeme odprevadiť."
"Díky."
S Erikom som išla popredu a len tak sme sa rozprávali. Za nami išli Stano s Oťou. Erik si stále upravoval ofinu.
"Necháš to už prosím ťa tak?!" opýtala som sa ho trochu podráždene, ale so smiechom.
"Čo?"
"Nechaj si už tú ofinu na pokoji, veď ju má dobre! Pekný si!"Erik sa zasmial a pokrútil hlavou.
"Vidno mi, že ide tak dopostupna?"
"Trochu, prečo?"
"Teraz som si ju strihal."
Prekrútila som očami.
"A poď sem," povedal a zastavil. Dal si z hlavy dole kapucňu, ktorú si tam tri dni upravoval.
"Cítiš tam kondicionér alebo spálené vlasy?" opýtal sa ma. Pozrela som na neho pohľadom WTF?!
"Vieš som si ich teraz žehlil, tak čo cítiš?" Priložila som si nos k jeho vlasom. Popravde som cítila aj aj, ale aby mal pokoj v duši, tak som povedala : "Kondicionér. Čo si si žehlil vlasy?"Prikývol hlavou a pozrel sa na mňa. Nemohla som sa prestať smiať.
"Ty si taký narcis! Kukni sa na mňa! Mám na seberozťahané tričko zašpinené od oranžovej farby na stenu, staré rifle skrátené na kraťasy , mokré vlasy. žiaden make-up a ty si sem ideš ako na módnu prehliadku!" hovorila som so smiechom.
"Lepšie byť narcis ako burina."
"Chceš tým naznačiť, že som burina?!"
"Nie, nie...to len tak," povedal a ja som sa zasmiala. Milujem tú jeho úprimnosť. Pomaly sme už boli pri kostole. Rišo s ostatnými niekde kúsok za nami.
"Dobre, tak konečná," povedal Erik a otvoril jeho náruč. Najprv som tam stála a nechápala, čo tam robí, ale potom mi doplo. Objali sme sa a akurát vtedy prišiel zbytok.
"Tak ahojte. Ozaj, ešte zajtra kedy?"
"Chceme ísť na hať," povedal Erik.
"O koľkej?"
"Asi tak o pol druhej, môže byť?" opýtal sa.
"Jasné," povedala som a už som naozaj odišla. Dovnútra som vošla cez pivnicu až do detskej. Prezliekla som sa do pyžama a vošla do obývačky, kde sedel ujo a teta.
"Ahojte," pozdravil som ich.
"Už si tu?" opýtal sa ma Marek.
"Hej."
"Tak dobre. Volal oco, som mu povedal, že si v sprche."
"Díky," povedala som milo a odišla do detskej k počítaču. Moji rodičia, nie sú radi, keď som dlho vonku. Pre nich je dlho aj do ôsmej večer. Čiže to je také "dlho". Sadla som si k počítaču a išla hneď na facebook. Prebehla som pár stránok, popísala s kamošmi a išla spať.Som zvedavá, čo bude zajtra, pretože toto bol úplne mega super deň!

- Hať :))

Tak, čo? Môžem dať druhé časti alebo nie? Nemám ich síce ešte napsíané, lebo ak vidíte, je to dosť dlhé a aj časovo náročné :)) A páči sa vám to aspoň trošku? A toto všetko sa naozaj v skutočnosti stalo :D


2. Kapitola 2/3 - Mohol si ma aspoň upozroniť!

21. července 2012 v 20:05 | Baša
Dala som si jeden kúsok a utekala hore, obliecť si plavky a nabaliťtašku. Hodila som si do nej šľapky, osušku a vodu. Hneď som išla zavolaťErikovi, ale nedvíhal. Tak som mu napísala, že môžem ísť. Bolo trištvrte naštyri a ešte som mala trochu času, tak som si sadla do kresla a pozerala Tour de France. Celkom ma to bavilo a vnútri bolo navyše príjemné chladno. Na rozdiel od teploty tam vonku. Avšak čas nepustí a ja som už musela ísť ku škôlke. Trochu už aj meškám, Erik ma zabije. Cestou kuškôlke som narazila na jedno dievča na bicykli, ktoré pri mne zastalo.
"Ahoj, ty si Barča?" opýtala sa ma.
"Hej," povedala som neisto. Odkiaľ ma pozná?
"Ja som Oťa, Erikova kamoška. Pôjdeme spolu na hať, akurát som išla po teba," rozprávala milo.
"Aha, tak fajn. On tam ešte nie je?" opýtala som sa.
"Neviem, ale poslala ma po teba a máme sa stretnúť pred škôlkou."Oťa je dievča s modrými očami, dlhými hnedými vlasmi a medzerou medzi prednými zubami. Zatiaľ vyzerá byť milá. Uvidíme ako to s ňou pôjde ďalej, ale zatiaľ sme si sadli. Zastavili sme pred školou, ale zatiaľ tam nikto nebol. V diaľke som uvidela ísť pešky Zuzu a Tinu.
"Ahojte," pozdravila som ich, keď prišli bližšie.
"Aj by idete na hac?" opýtala sa ich Oťa.
"Ta hej, ale ešte musíme ísť do mne, bo nemám bicykle a ani plavky," povedala Tina a Zuza len prikyvovala.
"A máme vás čakať?" opýtala sa Oťa.
"Nie, nemusíte my prídeme," povedala Tina.
"Ide aj Stanka?" opýtala sa Zuza Oti. Kto je zasa Stanka?!
"Kto je Stanka?" opýtala som sa ich, aby som bola v obraze.
"Moja sestra," povedala Oťa.
"Aha."
"A hej ide, veď hentam je." Pozrela sa na bránku. Uvidela som dievča na bicykli v žltom tričku a ružových kraťasoch. Približovala sa ku nám. Tak ako jej sestra, aj ona mala dlhé hnedé vlasy, modré oči a medzeru medzi zubami.
"Ahoooj!" pozdravila nás nadšene a zabrzdila.
"Stanka Barča, Barča Stanka," predstavila nás Oťa.
"Ahoj," pozdravila som ju. Stanka sa na mňa usmiala a opýtala sa Tiny : "Idete na hac?"
"Hej," povedala Tina.
"Nezoberiete nás hore na bicykloch, aby sme to mali rýchlejšie?"opýtala sa Zuzka.
"Nie!" povedala Stanka.
"Veď už choďte, aby ste to stihli. Inak nevideli ste niekde Erika?"opýtala sa Oťa.
"Nie, tak my teda ideme. Poď Zuzi," povedala Tina a išli smerom domov. Ostali sme tam my tri.
"Kde je toten Erik?" opýtala sa Stanka.
"Ja neznam," odpovedala jej Oťa.
"Som mohla ešte pozerať Tour de France," povedala som pohoršene a zasmiala sa.
"Aj ty to pozerávaš?" opýtala sa ma Oťa.
"Hej, a Sagan vyhral zatiaľ najviac nie?" opýtala som sa.
"Tri etapy vyhral, nie?"
"Hej, hej," odpovedala mi Oťa.
"Nebolo by od veci kebyže vyhrá," povedala som.
"To veru nie," pritakala mi Oťa. Konečne som v diaľke za kríkmi uvidela Erika aj s mojím bratrancom. Dávid išiel ku bytovke k zostatku partie.
"Vy už sa asi poznáte," povedal keď prišiel. Mal na sebe iba plavky a Monster šiltovku.
"Dobrá šiltovka. Odkiaľ ju máš?"
"Ukradnutú," povedal a tiež šiel ku bytovke. S Oťou sme šli za ním.
"Mimochodom, myslím, že som ti dala zlý darček k narodeninám. Mala som ti kúpiť hodinky! Je pol piatej," napomenula som ho. Zastavili sme sa pri bytovke a odtiaľ sme sa všetci spoločne vydali na hať. Ja s Oťou sme však išli o dosť popredu, pretože chalani sa vliekli ako slimáky. Dorazili sme na hať, kde bolo kopec cigánov. Bože, to je akože fakt tu?! Zvrieskla som v duchu. Tak to dej vody ja nevkročím. Ani cez moju mŕtvolu. Bicykle sme si hodili na jednu kopu a išli do vody. Všetci už boli vo vode. Oťa na mňa zakričala: "Poď!"
"Do tej vody nevkročím!"
"No poooď!" opäť na mňa zakričala. Prekrútila som očami a vzdychla si. Opatrne som vstúpila do vody. Bola mi tak po členky. Oťa ma chytila za ruku a išli sme dopredu za chalanmi. Voda bola plytká, ale prúd bol neskutočne silný. Zastavila som vo vode, ktorá mi bola asi tak po pás. Viac nejdem, ani sa nenamočím. Viem, som fajnovka, ale mne to nevadí. Erik, Dávid aj Oťa skákali do vody a ja som stála bokom. Maťo s Laďom ležali na kameňoch a pozorovali nás z väčšej diaľky. Prešla som si do plytšej vody a opaľovala sa. Zrazu ma niekto zobral na ruky a švacol do vody. Ani som zakričať nestihla a už som bola pod tou hnusnou špinavou vodou.
"Eriiiik!!" zakričala som na celú hať. Stavím sa, že ma počuli aj vo vedľajšej dedine.
"Ja ťa zabijem!" zakričala som na neho. Všetci okolo mňa sa perfektne zabávali. Po chvíľke som sa však začala smiať aj ja a ošpliechala Erika. A aj všetkých naokolo. Začala sa medzi nami menšia vodná bitka, do ktorej sa pridali aj Zuzka, Tina a Stanka, ktorú už prišli. Ja s Tinou sme sa potom vzdialili, pretože ani jedna sme v tej vode moc byť nechceli. Postavili sme sa na taký ostrovček pod vodopádmi a tam stáli. Erik, Dávid a Laďo išli hore nad vodopády skákať do vody. Blázni! Čistý blázni! Ak sa zabijú, tak moja chyba to nebude. Zuzka, Oťa a Stanka stále skákali do vody a Maťo s Peťom sa nechávali unášať prúdom. Ja s Tinou sme ich zatiaľ pozorovali.
"Nevidíš Erika a spol?" opýtala som sa jej.
"Nie, ale tam hore niekde budú," povedala Tina a obe sme sa otočili smerom k vodopádom.
"Aha, tam sú!" ukázala Tina na vrch vodopádov, kde skákali akurát do vody saltá. Prišla ku nám Oťa.
"Čo vy dve tu tak samé?" opýtala sa.
"Tak nám je tu dobre," povedala Tina.
"Idete za nami?" opýtala sa nás.
"Nie, díky."
"Ok, tak poďte teda so mnou pod vodopády," povedala a liezla von z vody. S Tinou sme taktiež vyšli a po brehu sme išli k vodopádom. Zastali sme pod vodopádom. Dookola bolo kopec ľudí. Keď nás Erik uvidel, tak nám zakýval.
"Vy ste blázni!" zakričala som na nich.
"Čo?!" odkričal naspäť. Vodopády neskutočne hučali, tak nebolomoc počuť. Oťa sa otočila chrbtom pod vodopád a nechávala na seba tiecť vodu.
"Poďte aj vy! Viete aké je to fajne? Lepšie než thajská masáž, to vám garantujem!"
S Tinou sme sa na seba pozreli a stále držali Oťu za ruku, pretože prúd bol fakt silný.
"Ja to skúsim," povedala som a vymenila sa s Oťou. Chytili ma za ruku. Mala pravdu, bolo to príjemné. Až na ten detail, že mi to sťahovalo plavky.
"Haha, mne to sťahuje plavky," povedala som a musela si ich pridržať. O chvíľu som odtiaľ odišla a pustili sme tam opäť Oťu. Erik zoskočil pri nás z vodopádu.
"Čauky," pozdravil veselo.
"Bože! Vieš ako som sa ťa zľakla?! Ešte raz to spravíš, tak ja zinfarkutjem!" kričala som z toho šoku.
"Aj ja ťa mám rád," povedal a objal ma.
"Hm...aj ja teba. Nepôjdeme už?" navrhla som.
"Do koľkej môžeš byť?"
"Do siedmej."
"Len?"
"Nevieš koľko je hodín?"
"Asi už aj pol."
"Tak teda poďme."
Vrátili sme sa k naším veciam. Ostatní tiež vyšli von. Erik vytiahol cigarety a polovica z nich si zapálila. Opäť som sa vzdialila o päť metrov ďalej, ako nejaký autista.
"Ty nemáš rada cigarety, že?" opýtal sa ma s úsmevom Erik. Pokrútila sa hlavou a pozerala som sa mu do očí. Neskutočne sa zmenil za ten jeden rok. Minulý rok vôbec nepil, nefajčil...a teraz? Obliekli sme sa a vyniesli bicykle na horný val. Bicykle sme si poskladali na kopu a moja setrnica vytiahla volejbalku. Poskladali sme sa do kruhu a len tak si odbíjali. Vtedy ma napadlo, že by som mala zavolať ujovi a povedaťmu, že budem dlhšie. Vytiahla som telefón a vytočila jeho číslo.
"Ahoj. Môžem dlhšie?" opýtala som sa hneď.
"Do koľkej?"
"Do trištvrte, maximálne."
"Dobre, môžeš," povedal a ja som ho zrušila. Vrátila som sa ku nim.
Baby si balili veci.
"Už idete?" opýtala som sa ich.
"Hej, veď keď ideme o ôsmej von a ešte kým sa osprchujeme a tak," povedala Stanka.
"Oti aj ty ideš?" opýtala som sa jej.
"Nie, nie....ja zostávam."
"Fajn, veď aj ja tu budem ešte chvíľku. Kam išli chalani?"
"Trikrát hádaj."
"Keď tak rozmýšľam, nepôjdeme aj my?" opýtala som sa.
"Môžeme."
"Tak poďme za nimi a povedzme im, že už ideme."S Oťou sme išli za chalanmi, ktorí fajčili.
"My už asi pôjdeme," povedala som Erikovi. Prikývol a vyfúkol z úst dym.
"Odkiaľ máš nohavice?" opýtal sa ma a pozeral sa na moje chlapčenské basketbalové trenky.
"Od kamaráta."
"Aha."
"Tak my ideme, čaute," pozdravila ich Oťa a pobrali sme sa domov. O ôsmej sa máme stretnúť pred školou.
"Oťa prídeš po mňa?" opýtala som sa jej, keď sme sa blížili ku kostolu.
"Jasné o za desať osem prídem po teba, hej?"
"Ok, budem ťa čakať."
Rozdelili sme sa a pri zákrute som uvidela stáť Tinu a Stanku. Mali neskutočný záchvat smiechu.
"Čo vám je?" opýtala som sa ich.
"Zuza......a Maťo.......išli spolu za zákrutu," hovorila pomedzi smiech Stanka a Tina sa smiala ešte viac.
"Čo?"
"A už sú tam asi pol hodinu, tak si domysli," hovorila v záchvate smiechu Tina.
"Boože," povedala som s úsmevom a prekrútila oči.
"Tak ja idem o ôsmej," povedala som ich a odbočila do mojej uličky. Vybehla som hore schodmi k vchodovým dverám. Zazvonila som na zvonček, pretože ako vždy bolo zamknuté.
"Čo je?" vyletel na mňa ujo.
"Čo tu robíš?" opýtal sa.
"Prišla som domov?" opýtala som sa so smiechom.
"Ešte nie je trištvrte! Padaj von," hovoril zo srandy. Odstúpil od dverí a nechal ma vojsť.
"Tak ako bolo na hati?"
"Fajn."
"Boli ste pod vodopádmi, či aj hore?" opýtal sa.
"Ja len dole, ale Erik, Dávid a tuším Laďo sa volá boli aj hore."
"Aha a kam sa tak ponáhľaš?"
"Idem rýchlo do sprchy, pretože pred ôsmou príde po mňa Oťa!" kričala som mu z vrchu. Zatvorila som sa v kúpeľni, zhodila zo seba oblečenie a vliezla do sprchy. Poriadne som sa umyla, aby som nesmrdela tou rybacinou.

2.Kapitola 1/3 - Mohol si ma aspoň upozroniť!

21. července 2012 v 20:03 | Baša

2.Deň - Mohol si ma aspoň upozorniť!


Ráno som vstala celá dolámaná. Celú noc som sa prehadzovala na gauči. Neznášam tie kostolné zvony. Nevýhoda bývania oproti kostolu.

"Barborka," počula som hlas svojho bratranca. Môj každodenný budík, ktorý ma vždy zobudí a pol ôsmej. Vo dverách som uvidela stáť aj babku.

"Aha! Už je hore! Som ju zobudil!" povedal celý natešený. Babka sa zasmiala.

"Ta vidíš to!" Posadila som sa a pretrela si oči.

"Čo si berieš do kostola?" opýtala sa ma babka.

"Veď asi šaty," povedala som ešte úplne rozospatá.

"Chceš ich prežehliť?"

"Neviem, veď keď vstanem, tak ti poviem."

"Dobre a poď sa najesť."

"Prídem, omša je o desiatej?"

"Hej."

"Ok, a bude dlho trvať?"

"Nie, ako vždy," povedala babka a odišla aj s Marekom do kuchyne. Postavila som sa a odišla do detskej izby. Vybrala som si hygienickú taštičku a odišla do kúpeľne. Položila som ju na umývadlo a pozrela sa na svoj odraz v zrkadle. Strašidlo ako stvorené do lunaparku. Opláchla som si tvár a začala si umývať zuby. Slepá ako netopier som si išla dať šošovky. Okuliare som odložila do puzdra a obliekla sa. Šaty som nechala tak, pretože ich treba vyžehliť. Mala som na sebe obyčajné rozťahané biele tričko. Kráčala som dolu schodmi až do kuchyne. Sadla som si za svoje miesto. V kuchyni bola už teta a Marekovia.

"Tak čo si dáš?" opýtala sa teta a ukázala na stôl. Boli tam rožky, chlieb, uhorky, šunka a maslo. Zobrala som si jeden rožok a šunku. Začala som jesť a pozerala do blba. Popravde som ešte spala. Veď som išla spať takmer o polnoci. Najedla som sa a odišla opäť do kúpeľne. Nalíčila som sa, spravila vlasy a mohlo sa ísť do kostola. Omša bola krátka, ale prišlo mi, že trvá najmenej dve hodiny. Keď už konečne skončila, pred kostolom som sa stretla s mojou sesternicou Zuzou. Bola s nejakou kamarátkou.

"Tina toto je Barča, Barča toto je Tina," predstavila nás.

"Ahoj," povedali sme si navzájom.

"Ja ťa inak poznám, raz som aj u teba bola," dodala som.

"Vážne?" opýtala sa neveriacky.

"Hej, keď mala vtedy ešte dávno Ivana oslavu a som tam bola. Vtedy tam bol ešte aj Rišo a bol do Zuzy."

"Tak to muselo byť veľmi dávno," povedala a zasmiala sa.

"Ok, tak mi už pôjdeme. Veď sa ešte uvidíme," povedala Zuza a pred mojou bránkou sme sa rozišli. Vybehla som do detskej izby. Vyzliekla som si šaty, obliekla tričko a sadla ku počítaču. Jedenásť hodín. O jednej mám stretnutie s Erikom. Som na neho zvedavá, ale aj sa bojím. Som nervózna. Nevideli sme sa večnosť. Prihlásila som sa na Facebook. Nikto tam nebol, tak som sa tam len tak flákala. O dvanástej ma babka zavolala na obed. Mali sme pizzu, ktorú spravila moja teta. Najedla som sa a išla sa nachystať von. Vonku stále praží slnko. Obliekla som sa a išla ešte na záchod, keď mi zavolal Erik, že už je pred domom. Schovala som si mobil a utekala dole.

"Ahoj, idem!" zakričala som pred odchodom. Otvorila som dvere a pred bránkou som uvidela stáť Erika s bicyklom. Prišla som ku nemu.

"Ahoooj!" pozdravila som ho šťastne a hneď sme sa objali.

"Čakaj, posuň sa trošku," povedala som so smiechom a posunula som ho ďalej od bránky, aby nás niekto nevidel, pretože by mal zasa reči ako obyčajne.

"Ahoj," povedal milo a pohladkal ma po chrbte.

"Tak kam ideme?" opýtala som sa ho.

"Hlavne niekam do tieňa, lebo sa roztopím," povedal a nasadol na bicykel.

"Tak môžeme ísť ku škôlke, tam je tieň," dodal.

"Ok, tak poďme."

" A ako sa máš?" opýtal sa ma.

"Tak fajn a ty?"

"Ujde to. Čo je tu také ticho?" opýtal sa.

"Je sviatok," povedala som mu.

"Aký?"

"Cyrila a Metoda."

"Ahá, ta to pre to."

Prišli sme ku škôlke a ľahli sme si na betón.

"Kam ideš na školu?" opýtala som sa ho.

"Do Košíc na hotelovku."

"Aký odbor?"

"Jak aký odbor?"

"No u nás na hotelovke máš cestovný ruch alebo kuchár, čašník a podobne."

"Jaj, tak to ja neviem. Ja budem mať kuchár, čašník a tak neviem."

"Ok."

"Ty ideš do tej Nitri?"

"Hej, to bude utrpenie. Už tam musím byť 30. Júla."

"Fúha a to čo tam budeš robiť?"

"Športová príprava. Ja tam umriem," povedala som.

"Nechcel by som."

"Ani ja. Nejdeme sa niekam prejsť?" opýtala som sa ho.

"Prečo? Tam je príliš teplo."

"Mne sa tu nechce sedieť. Ja som príliš hyperaktívna."

"Ok, tak fajn. Tak do parku?"

"Môže byť."

Odišli sme ku rybníku. Sadli sme si tam na zábradlie. Vybrala som si z vrecka mobil a hodila ho na zem. Chvíľu sme sa ešte rozprávali a potom išli naspäť. Keď sme sedeli pred škôlkou, tak som si spomenula, že som tam na zemi nechala mobil.

"Bože! Ja som tam nechala mobil!"

"To akože fakt?" opýtal sa a usmial sa na mňa.

"Idem preň," povedala som a rozutekala sa v balerínach cez trávu, škváru a konáre až ku rybníku. Keď som ho tam uvidela, tak mi neskutočne odľahlo. Vrátila som sa celá zadýchaná k Erikovi.

"Počkaj, zavolám Dávidovi." Vytiahol z vrecka mobil a vytočil Dávida. Dávid je môj bratranec.

"Ok."

"Tak povedal, že dopozerá Naruto a príde," povedal Erik a ja som sa zasmiala. Večné decko. Opäť sme si ľahli na betón a len tak ležali. Posadila som sa a v diaľke som uvidela Dávida.

"Už ide," oznámila som to Erikovi.

"Čaute," pozdravil nás.

"Ahoj," povedali sme s Erikom naraz.

"Máš cigu?" opýtal sa Dávid Erika.

"Ne, ty nemáš?"

"Ne. Zložíme sa?" opýtal sa.

"Koľko máš? Lebo ja nemám moc peňazí."

"Päťdesiat centov."

"Až?" opýtala som sa so smiechom. Mykol plecami.

"Ta ja ti doložím, ale ty kupuješ."

"Ale ja chodím furt."

"Tak môžeš ísť aj teraz. Minule som tam bol a tak divno na mňa pozeral."

"Ale veď predali ti."

"Hej, ale čo ak nepredajú."

"A myslíš si, že keď nedajú tebe, tak mne hej?"

"Tak kto potom pôjde?" Obaja sa v tú ranu pozreli na mňa.

"Tak určite," povedala som ironicky.

"Počkáš tu? Pôjdeme obaja," povedal Erik.

"Samozrejme."

"Ok, tak za chvíľu sme tu."

"Dobre."

Ostala som tam sama sedieť. Pozerala som sa dookola na ihrisko. Po asi takých desiatich minútach obaja prišli.

"Chýbali sme ti?" opýtal sa ma Erik s úsmevom.

"Strašne," povedala som ironicky. Zasmial sa a zapálili si obaja cigaretu. V tej rane som sa od nich vzdialila. Neznášam cigaretový dym.

"Kto všetko pôjde na hať?" opýtal sa Dávid Erika.

"Však ja, ty, Tina, Zuza, Miša, Maťo, Peťo, Laďo, Oťa, Erik, Marian, Stanka asi aj Barča. Pôjdeš s nami?" opýtal sa ma.

"Ja neviem musím sa opýtať a kedy by sa išlo?"

"O štvrtej." Pozrela som sa na hodiny. Už sú tri.

"Tak vieš čo? Ja pôjdem domov a opýtam sa či môžem ísť."

"Ok, potom daj vedieť či ideš. Stretávame sa tu pred škôlkou."

"Fajn, tak ahojte," pozdravila som ich a odišla. Od školy domov to mám kúsok. Vošla som dnu pivnicou a vybehla hore. Hľadala som babku.

"Ahoj, môžem ísť na hať?" vyhŕkla som na ňu.

"Tak ja neviem, môžeš. Opýtaj sa Mareka," povedala mi a išla so mnou do obývačky. Marek sedel na kresle a pozeral televízor.

"Marek? Môžem ísť na hať?"

"A s kým?"

"S Erikom, Dávidom, Zuzou, Tinou a ešte nejakými ich kamarátmi."

"Takže idete celá partia, hej?"

"Hej, tak môžem?"

"No hej, ale dávaj si pozor. Vieš kde to je?"

"Nie, ale stretávame sa o štvrtej pred školou."

"Tak fajn, vytiahnem ti bicykel, ale musíš mať prehadzovačku na strede, pretože inak vypadne retiazka."

"Aha, tak pokúsim sa nezabiť sa," povedala som so smiechom.
"Tak ja ti ho vytiahnem, ale choď sa zatiaľ najesť," povedal mi a poslala ma dolu do kuchyne. Mali sme na obed pizzu, ktorú spravila teta.

1. Kapitola - Prázdniny začínajú

21. července 2012 v 19:27 | Baša

1.Deň - Prázdniny začínajú

Sedela som vo vlaku na ceste do Košíc. Kupé bolo plné. Štyri ženy staršieho veku a jeden mladý muž. Nastúpila som v Trenčíne. S touto partiou milých ľudí som cestovala až do Košíc. Na vlakom nádraží ma čakal ujo aj s bratrancom. Pristúpila som ku nim.

"Ahojte!" pozdravila som ich veselo a objala uja. Čupla som si k malému Marekovi.

"Dáš Barborke pusu?" opýtal sa ho ujo. Marek stál ako zaťatý. Tak som ho " na silu" objala, chytila za ruku a išli sme ku autu. Vonku bola neskutočná horúčava. Tridsaťsedem stupňov prinajmenšom. Asfalt sa roztápal a tráva bola spálená. Nasadli sme do chladného auta. Pustilo sa rádio a mohlo sa ísť! Na dedinu, kde som prežila zatiaľ tie najlepšie letá svojho života. Zaujímalo by ma, čo sa stane tento rok. Tak sa teším na Erika! Nevidela som ho vyše rok. Môj najlepší kamarát. Má ryšavohnedé vlasy, pehavú tvár a nádherné hnedé oči. Navyše ten jeho štýl a SWAG mu všetci závidia.

"Barborka, oco volá," povedal ujo a podal mi jeho telefón.

"Prosím?" ozvala som sa.

"Ahoj, už si s Marekom?"

"Áno."

"Stretli ste sa?"

"Hej."

"A aká bola cesta."

"Veď som ti už povedala, že dobrá. Musíš mi volať každú pol hodinu?"

"No dobre, čau," povedal a ja som podala telefón Marekovi (ujo). Opäť som sa vrátila do svojich myšlienok o tomto lete. Som zvedavá aká partia tu bude. Každý rok je to inak. Minulý rok sme to boli len ja, Erik a Maťo. Ďalší kamarát z dediny.

"Ideme ešte pre Niku, ok?" oznámil ujo. Nika je moje teta a robí zdravotnú sestričku v Sečovciach. Vyhli sme zo základnej trasy a odbočili na cestu medzi poľami. Vonku to vyzeralo nádherne. Zlaté žito a modrá obloha bez obláčika nádherne spolu ladili. Zastavili sme na okraji chodníka pri hlavnej ceste. Na druhej strane cesty som uvidela kráčať tetu. Mala na sebe modré tričko a bielu sukňu. Tmavé vlasy po plecia jej rozfúkaval vietor. Zakývala nám a prešla cez cestu. Otvorila predné dvere.

"Ahojte. Marek, počkaj ešte chvíľu, musím ísť ešte do papiernictva," povedala mu a zabuchla. Prešla opäť na druhú stranu a kráčala po ulici do papiernictva na rohu. V aute bolo ticho, iba rádio vydávalo zvuk. Pozerala som sa von oknom na chodiace autá a ľudí v nich. Rada to robím. Čakali sme ju v aute zhruba dvadsať minút. Keď už konečne prišla, tak sme museli ísť ešte do pekárne. Robotníci opravovali strechu pekárne. Vnútri v chodbe bolo cítiť čerstvo upečené pečivo. Bolo tam aj veľmi horúco a dusno.

"Barborka, ty si čo dáš? Rožky alebo nejaké sladké pečivo?"

"Mne stačí nejaká celozrnná žemľa," odpovedala som tete.

"Tá ľanová kocka je dobrá," poradila mi.

"Tak teda tú si zoberiem."

"Koľko zješ?"

"Tak štyri?"

"Fajn."

"Takže zoberieme si šesť rožkov, šesť ľanových kociek a dva moravské koláče," povedala predavačke za pultom. Postaršej pani s blond vlasmi v červenej zástere. Zaplatili sme a nasadli do auta. Zapli sa pásy a mohlo sa ísť. Pozrela som sa na hodiny. Sú ešte len tri poobede. Mohla by som napísať Erikovi, či by nešiel ešte von. Vytiahla som z taška mobil a napísala mu sms-ku.

Ahoj, za chvíľu som tam. Nešiel by si ešte dneska von? Okolo pol siedmej ak sa ti chce a ak máš čas.


Odoslať. Teraz už len čakať či odpíše. Spomínal mi včera, že ku nemu príde nejaká kamarátka. Oprela som si hlavu o lakeť a sledovala okolitú prírodu. Iba polia. Nič viac. V druhej ruke som zvierala telefón. Po desiatich minútach cesty som v diaľke medzi stromami uvidela zelenú kostolnú vežičku. Už sme tu! Keď sme prešli cez tabuľku s nápisom Parchovany, a ocitli sa na hlavnej ulici, konečne som mohla povedať - prázdniny sa začínajú! Dlhá cesta, ktorá viedla z kopca nás zaviedla do centra dediny. Uvidela som na bicykli Erika s nejakou babou. Asi to je tá jeho kamarátka, ktorú mi spomínal. Čudovala som sa nad ich vynovenými chodníkmi a námestím. Majú ich tu viac ako u nás v meste. Zabočili sme do uličky pri kostole. Dom presne oproti kostolu v tvare kocky mal bielu bránu otvorenú pre nás. Hneď ako sme zaparkovali, sa otvorili dvere a stála v nich babka. Zobrala som si tašku a vyšla ku nej po schodoch hore.

"Ahoj," pozdravila ma a objali sme sa.

"Ahoj," odzdravila som ju. Ujo mi vyniesol hore kufor a položil ho do predsiene. Sadli sme si do kuchyne. Na šporáku bol hrniec z polievkou.

"Tak čo si dáš? Poď si dať polievku," povedala babka.

"Nie, nechcem. Ja som jedla, ja nie som hladná."

"Ani chlieb, ani rožok si nedáš?"

"Nie!"

"A koláč?"

"Nie babka! Nič nechcem, keď budem hladná, tak ti poviem."

"Tak na čo som to ohrievala? Dobrá fazuľová polievka."

"Ale ja fakt nechcem."

"Jaj, tak fajn. A aká bola cesta?"

"Dobrá, ale pomaly celú cestu bolo všade zamračené, v Poprade bola búrka a tu je štyridsať stupňov! Som sa tešila, že konečne sa u nás schladilo a prídem opäť do tepla," posťažovala som sa.

"Ta vidíš to," povedala babka.

"Kufor odnesiem hore," oznámil mi ujo. Vstala som aj ja a išla do detskej izby. Kedysi to bola izba môjho tata. Je prepojená s kúpeľnou a je v nej počítač. Dokonca tento rok pribudlo aj playstation, ktoré bolo kedysi moje. Otec ho dal Marekovi, aby sa malý hral, ale hrá sa na ňom veľký Marek. Vybalila som si veci a sadla na chvíľu k počítaču. Moja prvá cesta smerovala na Facebook. Pozerala som si nástenku, keď mi napísal Erik.

Ahoj Barči, dneska už nepôjdem von. Ale zajtra na 100 percent.

Ahoj, v pohode. A kedy?

Čo ja viem? O jednej pri kostole, ok?

Ok, tak zajtra. Neviem ako dlho tu môžem byť, čiže ahoj.

Prebehla medzi nami veľmi rýchla konverzácia. Odhlásila som sa a vypla počítač. Prisunula som sa k Marekovi, ktorý hral playstation. Takto som strávila celý večer.

Tak na ochutnávku :)) Budete to čítať? :)

Nová poviedka :)

21. července 2012 v 16:42 | Baša |  Novinky,oznamy, moje spovede,....
Baby, chcem sa vás na niečo opýtať :) SFALW bude asi moja posledná poviedka, čo sem napíšem :/ Z časových dôvodov. Ale teraz si píšem to, čo som robila celé dva týždne na prázdninách u mojej babky na dedine. Je to písané podľa skutočnosti, nie je tam síce romantika, ale je to o sile kamaratsva, hádkach, o kope srandy a zážitkoch :)) A o tom, že i medzi dievčaťom a chlanom môže existovať len kamarátstvo a nič viac :) Je to písané deň po dni :) Volá sa to Každé leto má svoj príbeh :)) Otázka, čítali by ste to? Či sa mi to oplatí dávať sem :)
BTW : Toto som fotila ja :DD Je to za dedinou :PP Takže v takomto peknom prostredí som strávila časť mojich prázdnin :))


Stay for a little while - 5.Kapitola

21. července 2012 v 16:13 | Baša |  Stay For A Little While

5.Kapitola


Horká čokoláda, horká čokoláda. Opakoval som si dookola, keď som prechádzal regále v Tescu. Aa! Tu je! Zobral som pre istotu päť tabuliek horkej čokolády a šiel ku pokladni. Preboha, na čo jej je horká čokoláda?! Nepochopím! Koľko je vlastne hodín? To je už deväť hodín večer?! Čo som robil celý deň? No neviem, každopádne jej idem dať rýchlo tú čokoládu, pretože chcem vedieť viac. Potrebujem viac. Vletel som do predsiene a hneď odokrýval koberec, a otváral vchod do pivnice. Mobilom som si svietil na schody. V igelitke som niesol horkú čokoládu. Otvoril som dvere bosorkinej "izby". Sedela na stoličke za stolom a niečo si písala.

"Takže chceš vedieť viac," povedala tajnostkársky a postavila sa.

"No...hej," povedal som jej a sledoval som ju.

"Máš to, čo som chcela? Inak to totižto nepôjde," povedala a prepichla ma pohľadom.

"Samozrejme." Podal som jej čokoládu.

"Tak fajn, poď sem," zavolala ma opäť ku kotlu. Voda bola červená ako krv a vytváral sa v nej vír. Bosorka zobrala do ruky tabuľku čokoládu a rozdrvila ju do vody.

"To kvôli tomuto som kupoval najdrahšiu čokoládu?!" opýtal som sa pohoršene.

"Pšššt!" zahriakla ma. Vo vode sa začal objavovať obraz. Keď sa rozjasnil, tak som uvidel muža a ženu ako sa milujú. Bola to prvá vec, čo vám udrela do očí. Hneď mi však upútala pozornosť detská kolíska s Rebeccou. Spala, bola už väčšia. Mohla mať tak rok, možno rok a pol. Muž z ničoho nič vstal, obliekol sa a odišiel. Žena zostala spať v posteli. Nič sa nedialo, keď sa zrazu otvorili pomaly dvere a dnu vchádzala žena s dýkou v ruke. Približovala sa k posteli. Celú scénu som pozoroval so zatajeným dychom. Žena zdvihla dýku do výšky a zapichla ju priamo do srdca Rebeccinej matke. Presunula sa ku kolíske a išla spraviť to isté, ale rozleteli sa dvere a dovnútra vbehol Rebeccin otec.

"Victoria!" zakričal. Žena sa na neho pozrela vystrašeným pohľadom a pustila dýku na zem. Rebecca začala plakať. Žena sa rozutekala von a muž išiel k Rebeccinej mame. Ľahol si vedľa nej a začal kričať, nadávať, plakať.....Prišiel ku Rebecce, zobral ju na ruky a zmizol preč. Obraz opäť začal miznúť.

"Tak....myslím si, že si toho už videl dosť. Zbytok by bolo lepšie povedať a aby som ťa aj uviedla do deja."

"No...počúvam," povedal som a sadol si na zem.

"Victoria, Jacobova žena, zabila Monu, Jacobovu milenku a Rebeccinu matku. Určite sa pýtaš prečo? No, logicky na to prídeš aj sám. Nevera je hnusná vec, keď ešte pri tom vznikne dieťa.....ale to je bokom. Victorii sa to nepáčilo, tak chcela zabiť Monu aj Rebeccu, ale Rebeccu už nestihla. Jacob ju zobral domov a starším dcéram povedal, že to dieťa našiel na ulici, Victoria však vedela pravdu, tak isto ako on. Pred dcérami sa tvárili, ako keby medzi nimi nič nebolo, ale v skutku sa nenávideli. Ale vieš, čo v tých dobách znamenal rozvod? Obaja by stratili dobré meno a povesť. Victoria teda vychovávala Rebeccu. Musela to prehrýzť, keďže vedela, čo je všetko je v hre. Po prvé to boli peniaze, ktoré mal Jacob a aj meno. Bol obchodník s meďou, čo bola v tých dobách neskutočná vzácnosť. Rebecca netušila a stále netuší, že Victoria nie je jej matka, lepšie povedané, nebola. Victoria Rebeccu neznášala, pretože zatieňovala jej vlastné dcéry. Dohodli sa všetky štyri, že Rebeccu odstránia z povrchu zemského. A ich plán sa aj čiastočne vydaril, nebyť chamtivosti troch dcér, tak by nezomreli oni ani ich rodičia. Ako rýchlo sa dá zničiť rodina, však?" opýtala sa s úsmevom.

"Aha, ale aj tak nechápem tomu, čo mi tým chcete povedať."

"Toto bolo len tak bokom, aby si vedel, čo je Rebecca zač, aspoň s časti. A kto bola jej rodina. Možno to budeš potrebovať. Ale jednu vec ti teraz hovorím, Rebecca dostala kamenné srdce. Chodili za ňou stovky mládencov, ale ani jeden nebol pre ňu dosť dobrý. Nikto si jej srdce nezískal. Rebecca z reality, je iná ako Rebecca z obrazu. Je namyslená, chladná a aj veľmi zákerná. Len aby si vedel. Ja viem, aké myšlienky ti blúdia hlavou. Chceš ju dostať von z obrazu, ale to nie je také ľahké zlatý môj. Ak sa na to dáš, v hre je celý jej aj tvoj život. Buď prežijete obaja, alebo ani jeden. Si si istý, že ju chceš dostať von?"

"Aké sú pravidlá hry?" opýtal som sa veľmi opatrne.

"Vrátenie v čase. Vrátim čas a TY, budeš mať pol roka na to, aby si si získal jej srdce. Rebecca nebude tušiť, kto si. Budeš obyčajný syn pekára, ktorý je chudobný ako kostolná myš a ide si hľadať prácu do ich domu. Ak sa do teba do pol roka zamiluje, vrátite sa obaja živý a Rebecca bude s tebou žiť v tejto dobe, ak sa ti to nepodarí, tak obaja zhoríte na popol. Zmizne obraz a sním aj Rebecca, rovnako ako aj ty. Tak čo berieš to?"
Netušil som, čo mám povedať. V mojom vnútri bojovali dve moje ja.

Takže, čo na to hovoríte? Po dlhšom čase dve časti :D

Hii! :)

21. července 2012 v 15:33 | Baša |  Novinky,oznamy, moje spovede,....
Ahoj ahoj, moje čitateľky! :D Po dlhom čase sa vám tu hlásim v plnej službe! Už dneska aj pribudla nová časť SFALW, tak dúfam, že ste s ňou spokojné :)) A ako prázdninujete? :D Ja som prázdninovala úplne fajnovo :DD Vôbec som nechcela odísť, a bude mi to tam neksutočne chýbať. Škoda, že ich uvidím až o rok :(( Ale tak toško srandy, čo som si tam užila si neužijem už za cele prázdniny :DD Btw: spravila som aj také "spomienkové" video :)) http://www.youtube.com/watch?v=OrXaeZVTulQ Čo naň hovoríte? A ako prázdninujete vy? Pochváľte sa mi :DD


Stay for a little while - 4. Kapitola

21. července 2012 v 12:16 | Barča |  Stay For A Little While

4.Kapitola


Zobudil som sa na gauči vedľa Zayna. Pozrel som sa na ten všetko neporiadok okolo nás a potom na hodiny. Štyri hodiny poobede. Čo sa to dialo včera? Nemôžem si spomenúť. Mám úplné okno, až na jednu vec. Rebeccu. Tú si pamätám. Pamätám si takmer každé slovo čo povedala. Aj to, čo sa stalo. Prešla mi ku nej ruka. Ruka mi vošla do obrazu! To nie je možné! Posadil som sa a odišiel do haly. Pozrel som sa na úplne obyčajný obraz. Ničím zvláštny. Vzhľadom rovnaký ako ostatné v tejto miestnosti. Vtedy som dostal nápad. Sú aj tie ostatné obrazy rovnaké? Prvý obraz, ktorý mi udrel do očí, bola Rebeccina matka. Pribehol som ku nemu. Prešiel som rukou po celom obvode rámu. Prstom som sa jemne dotkol farby. Triasla sa mi ruka. Prešiel som jej po tvári. Zdalo sa mi, že sa obraz pohol. Jemne som štuchol do jej ramena.

"Au! Čo robíš?!" zakričal na mňa obraz, ktorý z ničoho nič ožil. Nebol živý ako Rebecca, ale hýbal sa. Namaľované fľaky sa so mnou rozprávali.

"Ja...nič. Vy žijete?"

"Si sa zbláznil?! Ja som už dávno mŕtva."

"Tak ako je možné, že sa rozprávam s vašim obrazom?"

"Veď ja to tu len strážim."

"Čo strážite?"

"Moje milované dcéry, aby niečo zlé nevyviedli."

"Aha a vy ste teda duch?"

"V podstate áno, som duch prevtelený do obrazu."

"Ste tá zlá či dobrá?"

"Vyzerám byť zlá?!"

"Nie, nie. Teda ja neviem," povedal som zmätene.

"Niekto sem idem!" povedala panicky a zamrzla. Otočil som sa a zjavil sa za mnou Zayn.

"Harry, čo tu robíš?" opýtal sa ma.

"Ja ani neviem."

"Rozprávaš sa z obrazom. Fakt sa o teba začínam báť," povedal a zobral si minerálku do ruky.

"Ale neobávaj sa. To je všetko v poriadku. Nie som blázon," presviedčal som ho, ale skorej som presviedčal sám seba.

"Dobre, ako myslíš," povedal a vrátil sa do obývačky. Obzrel som sa po miestnosti a odišiel za nimi. Musí tu byť nejaký kľúč. Musí to mať nejaké reálne vysvetlenie! Nie je predsa možné, aby som sa rozprával s obrazmi, bojoval s duchmi a aby mi žil dom! Toto...to nemôže byť realita. Nesníva sa mi to všetko? Nežijem život v sne? Nie! Veď som zobudený. Všetko je také nereálne, priam rozprávkové. Ale...ona. Ona mi príde tak skutočná. Ona žije. Ona ešte nezomrela. Ja ju chcem vidieť celú. Nie len jej tvár. Chcem sa ja dotknúť, chcem sa poriadne pozrieť do jej modrých očí, dotknúť sa jej dlhých blond vlasov. Čo to rozprávam?!.....Harry!! Zhlboka som sa nadýchol a pozrel sa na knižnicu oproti mne. Nedbal som, že chalani sú v izbe. Začal som vyťahovať každú knihu a skúšal, či neotvorím nejaký tajný vchod. Vo filmoch to tak býva, tak prečo by to nemohlo byť tak aj v skutočnosti? Boli tu všelijaké knihy. Hlavne veľmi staré. Romány, liečiteľské knihy, rozprávky, povesti, návody, náučná literatúra, rôzna poézia....fakt tu bolo všetko.

"Brácho, ty si sa už fakt pomiatol?!" opýtal sa ma Louis a pozeral na mňa ako na blázna.

"Nie....len tu niečo hľadám."

"Si si istý?"

"Áno! Nechcem byť nezdvorilý, ale mohli by ste už ísť?" opýtal som sa trochu podráždene.

"Ou...jasné," povedal zaskočený Louis mojou reakciou.

"Tak my ideme," povedal Zayn.

"Ahojte," pozdravil som ich a čakal, kým všetci odídu. Keď buchli dvere, pokračoval som vo vyhadzovaní knižiek. Nič, nič, stále nič! Už je tu iba posledná kniha.

"Hľadáš odpoveď?" ozval sa zrazu nejaký hlas. Otočil som sa a pozrel sa na obraz muža v čiernom fraku s dlhou bielou briadkou a cylindrom na hlave.

"No.....áno," povedal som zaskočeno.

"V dome ju nenájdeš. Musíš sa pozrieť hlbšie," povedal záhadne a následne zamrzol.

"Hej! Ako ste to mysleli?!" zakričal som na neho, ale už som nedostal žiadnu odpoveď. Vzdychol som si a sadol si na kreslo. Ako to myslel, že sa mám pozrieť hlbšie? Čo je hlbšie? Po chvíľke rozmýšľania som dostal nápad. Pivnica!! Ale zasa povedal, že v dome ju nenájdem. Tak za pokus nič nedám. Postavil som sa a išiel hľadať vchod do pivnice. Tuším bol pod nejakým kobercom v predsieni. Začal som dupať po každom kúsku podlahy, kým som nezačul dutý zvuk. Tu to je! Odkryl som koberec a pozeral sa na štvorec rozmerov dva na dva metre s malou páčkou. Otočil som ňou a zdvihol poklop. Pozeral som sa na kamenné točené schody. Bola tam dosť tma, tak som si radšej ešte zašiel pre baterku. Zasvietil som do tej jamy. Vyzeralo to tak, že sú nekonečné. Nadýchol som sa a vkročil do tej temnoty. Stále som kráčal nižšie a nižšie. Páchlo to tam plesňou, zatuchlinou a vlhkosťou. Bolo tu všade kopec prachu a pavučín. Drevené fakle pripevnené po stenách pri schodoch plesniveli. Mal som taký pocit, že ak by som sa jej dotkol tak sa hneď rozsype. Konečne som sa postavil na pevnú zem. Žiadne schody. Baterkou som zasvietil pred seba. Ocitol som sa pred drevenými dverami s malou mriežkou na vrchu. Opatrne som ich otvoril a ocitol som sa na veľkej chodbe. Oproti mne boli na každej strane dvere. Vošiel som hneď do prvých, ktoré boli oproti mne. Pozeral som sa na vykameňovanú izbu s jedným dreveným lôžkom, malým spráchniveným stolíkom a starým stojanom na sviečku. Na jednej stene bola taktiež fakľa. Vyzeralo to ako nejaká izba. Možno tu niekto kedysi býval. Takto rovnako vyzeralo ďalších päť miestností. Ďalšia, však už bola iná. Bola plná poličiek so sklenenými fľaštičkami, plátennými vrecami s usušenými bylinami, v strede stál veľký čierny kotol, po stenách boli zavesené žufanky, varechy a poháre. V rohu bola jedna drevená stolička aj so stolom. Táto miestnosť nevyzerala až tak zle ako tie ostatné. Spravil som krok dopredu a opatrne sa dotkol vtáčieho pera, ktoré bolo na stolíku.

"Stále hľadáš odpoveď?" ozval sa za mnou hlas starej ženy.

"Áaaaaaaaaaaa!" zvrieskol som a otočil sa. Skoro som dostal infarkt. Za mnou stála doslovne ježibaba!

"Kto kto....čo čo tu robíte?!" hovoril som rozrušene.

"Ja? Čo tu robíš ty? Toto je moje miesto!"

"Toto je môj dom! Existujete vôbec?! Nie ste zasa iba výplod mojej fantázie?"

"Nie zlatíčko....nič nie je výplodom tvojej fantázie. Všetko je reálne....skutočné. Teraz ti položím otázku ja. Niečo ťa sem muselo priviesť.....na čo hľadáš odpoveď?"

"Na veľa vecí," povedal som.

"Neklam mi....ja viem, že ju chceš. Vidím ti dovnútra duše."

"O čom to hovoríte?"

"O Rebecce...ty si to možno ešte neuvedomuješ, ale zamiloval si sa do nej. Chceš ju dostať von z toho prekliateho obrazu. Chceš ju mať pri sebe..."

"Stačí! Nerozprávajte takéto somariny!"

"Ja, že rozprávam somariny?! Je to pravda!" vyštekla na mňa.

"Ako to, že o nej viete?"

"Ha! Ja viem všetko o tomto dome, ľuďoch, príbehoch, osudoch a ich koncoch. Som staršia než si myslíš."

"Vy ste bosorka, že?" opýtal som sa jej.

"Presne tak miláčik....veľmi ale veľmi stará a mocná bosorka. Povedz mi, čo chceš a ja ti to splním, ale vždy je niečo za niečo."

"Ja....," nevedel som, čo mám povedať. Bojím sa jej. Fakt sa jej bojím. Ale zasa povedala, že vie všetko o tomto dome a ľuďoch.

"Poď sem. Niečo ti ukážem," povedala a pritiahla si ma ku nej. Stála pri kotle plnom vody. Roztvorila jej vráskavú dlaň a párkrát nad vodou pokrúžila. Voda sa rozčerila a objavil sa v nej obraz. Malé dieťa v kolíske. Okolo muž, žena a tri ženy v čiernych plášťoch.

"To sú kmotry," povedala bosorka a stále pozerala do vody. Začul som hrozný plač. V tom jedna kmotra niečo vyriekla: "Ja ti dávam dar talentu." Druhá kmotra taktiež povedala: "Dávam ti dar krásy."

"A teraz príde moja obľúbená časť," povedala bosorka a ešte uprenejšie sa zahľadela.

"Myslím, že naša Rebecca dostala už veľa dobrého....mala by dostať niečo zákerné," hovorila tretia kmotra. Všetci v izbe zhíkli.

"Nerob!" zakričala žena a chytila kmotru za ruku.

"A ja spravím!" povedala pohoršene.

"Dávam ti kamenné srdce!" vyriekla nahlas a hneď zmizla.

"To je Rebecca?" opýtal som sa bosorky.

"Áno a pššt! Neruš!" okríkla ma. Tak tá žena a muž musia byť jej rodičia. Ale veď tá žena, sa nepodobá na tú ženu z obrazu. Žena sa rozplakala a padla na kolená. Muž sa skláňal nad kolískou a pozeral sa na Rebeccu.

"Ako mohla?!" zakričal na ostatné dve kmotry.

"My za to nemôžeme!" ohradili sa a hneď zmizli. Pozorne som si prezrel izbu, v ktorej boli. Nebola honosná. Bola priam sedliacka. Kopec sena, tehlové steny, jedna sviečka a malé okienko.

"Mona," vyriekol muž a sadol si na zem ku žene. Žena stále plakala. Všímal som si ju a veľmi pozorne. Mala modré oči, z čepca jej vyčnievali blond pramene vlasov, tvár mala zašpinenú, tak ako aj jej oblečenie. Na rozdiel od muža, ktorý mal na sebe čistú košeľu, čierne nohavice a sako. Bol úhľadne upravený. Obraz z ničoho nič zmizol.

"Čo to?" opýtal som sa zmäteno a stále pozeral do vody, dúfajúc, že sa tam ešte niečo zjaví.

"Ak chceš vidieť viac, musíš pre to niečo obetovať."

"Rebecca bola nemanželské dieťa?" opýtal som sa.

"Presne tak, ale neukážem ti, čo bolo potom, ak mi niečo nedonesieš. A taktiež ti ani nič nepoviem."

"Čo to má byť?"

"Sedemdesiat percentá horká čokoláda."

"To akože fakt?" opýtal som sa absurdne.

"Myslíš si, že takto ako vyzerám môžem ísť do obchodu?!"

"Veď ste bosorka, tak si ju vyčarujte."

"Tak donesieš mi ju alebo nie?!" zakričala na mňa.

"A...áno," povedal som a spravil krok dozadu.

"Fajn, keď ju budeš mať, príď sem a ja ti poviem o nej viac a ukážem ti ďalší úryvok z jej života."

"Fajn," povedal som a ešte raz sa pozrel na bosorku.

"Choď už!"

"Veď....už idem. Dovidenia," pozdravil som ju a utekal odtiaľ najrýchlejšie, ako sa dalo. Zabuchol som pivnicu a utekal do kuchyne napiť sa vody. Nikdy som sa tak nebál ako teraz. Buď mám fakt halucinácie alebo sa to naozaj deje. Najviac ma zaujíma, čo mi ďalšie povie o Rebecce.

Another World - 18.časť

21. července 2012 v 9:51 | Kikuš |  Another World
Ashleyn denník
Ach bože ! Toulén je skrátka úžasný ! Všetci tí, ktorí ste tam boli asi viete, o čom rozprávam. Všetko prebehlo bez komplikácii a len čo sa vybalím, pôjdem sa poriadne odviazať na pláž. Ešte mi zostalo trochu času, dokým prídu Eleanor s Louisom a zvyškom našej svadobnej výpravy.
Hotelová izba je super. Všetko tam je také veľké, priestranné :) Nuž a na izbe som s Danielle a Eleanor, pretože my vlastne nemáme izbu, ale veľký apartmán. Musím vám povedať, že naša ''delegácia'' zabrala takmer polovicu hotelových izieb, ale čo ?! Aspoň je zábava. Každá z nás máme vlastnú kúpeľňu, vlastné šatníky, a veľký balkón. Skrátka-luxus.


,,Danielle ? Nebude ti prekážať, ak ťa tu nechám samotnú a pôjdem si trochu užiť pláž ?'' opýtala som sa, navliekajúc si tyrkysové bikiny. Danielle sa na mňa usmiala a povedala:


,,Jasné, len choď. Trošku sviežeho morského vzduchu ti rozhodne prospeje, sunshine''


,,No a ozaj, kedy má doraziť zvyšok ?'' spýtala som sa.


,,Nuž ... Okolo pol tretej by tu mala byť ich loď. Ale vieš, o pol tretej tunajšieho času'' upozornila ma ešte.


,,Tak fajn, potom sa pôjdem pozrieť aj do prístavu'' povedala som a pobrala som sa na pláž.


Bola vskutku nádherná. Biely jemný piesok a belasá spenená voda. Romantika ako vyšitá. Ach, keby tu teraz tak bol so mnou Harry a keby sme tak mohli už konečne fungovať normálne ! Vzdychla som si.


,,Ashley ? Máš na mňa náladu ?'' ozval sa tichý, no pre mňa dosť jasný a zreteľný hlas. Harry ! Takže túžby sa asi predsa len plnia !


,,No, podľa toho, čo práve potrebuješ'' odpovedala som diplomaticky, i keď mi to bolo hneď jasné. Vstala som, oprášila som si dlhú sukňu a pozrela sa naňho. Vyzeral dosť utrápene, alebo ... Alebo som si to len nahovárala ??


,,Hej, vlastne ... Potrebujem. Poď sa prosím ťa, prejsť'' navrhol mi, a mne nezostávalo nič iné, len ho poslúchnuť.


,,Zase som to urobil, však ?'' spýtal sa.


,,Čo máš presne na mysli ?'' zisťovala som. Nenávidím, keď ľudia hovoria v hádankách !


,,Zase som ťa sklamal, konal som strašne prehnane, i keď ... No, to teraz už vôbec nie je podstatné a len ti chcem povedať, že ma to všetko strašne mrzí. Vyhýbal som sa ti ako nejaký idiot a proste vieš, že ťa stále ľúbim'' Došli mu už zrejme slová, a mne bolo do plaču a preto som ho objala.


,,Aj mne je ľúto, že som sa hrala na hrdinku'' odpovedala som ticho.


,,Bože dobrý, náš vzťah nezačal práve najideálnejšie'' povedal Harry a pokúsil sa o úsmev. Prikývla som.


,,Asi máš pravdu'' súhlasila som. Obzrela som sa za seba. Prešli sme už dosť hodný kus.


,,Nuž, myslím si, že by sme sa mali vrátiť, o pol tretej prídu svadobčania, mohli by sme ich ísť počkať'' navrhla som mu a ruka v ruke sme opustili pláž.





Ashleyn denník 2
S Harrym sme sa konečne udobrili a ja len dúfam, že už budeme pokračovať bez hádok a nedorozumení. Som rada, že sa tak stalo, pretože ešte niekoľko dní ignorácie, zbláznila by som sa z toho. Keď som to všetko porozprávala Danielle, bola veľmi šťastná, že nám to opäť klape. Už-už chcela otvoriť fľašu, no riskovať, že by sa Dani ''posilnila'' ešte pred samotnou svadbou ? Ale kdeže !


,,Eleanor !'' skríkla som prekvapene, len čo som ju uvidela vo dverách


,,Čo tu robíš ? Veď si mala prísť omnoho neskôr'' Vyskočila som na rovné nohy a rýchlo sme sa objali.


,,Jasné, viem, ale proste to naša loď stihla o čosi skôr'' vysvetlila nám. Vzala som jej kufre a išla som jej ukázať izbu.


,,Vybalím ti veci, nemusíš sa namáhať. Ty a Nick ste už určite dosť unavení''


,,Vlastne máš pravdu, ak ti to neprekáža, tak ja si teraz pôjdem dopriať výdatnú sprchu. Ach do kelu, už ma to trochu otravuje, aká som obrovská a nemotorná. No neboj, Ash, len čo budeš tehotná ty, všetko ti vynahradím'' usmiala sa na mňa.


,,Ja a tehotná ? Panebože, však mám len 19 ! Na bábo si ešte počkám !'' odpovedala som so smiechom.


,,No len aby si nebola zaskočená, honey !'' zakričala mi s kúpeľne.


,,No a mimochodom, pre teba, Lisu a Dani mám prekvapko'' stihla som ešte zaregistrovať predtým, než sa za Eleanor úplne zavreli dvere. Prekvapenie ? Dúfam, že pozitívne. Rýchlo som El vybalila všetky veci.


,,Tak a som tu'' ozval sa Daniellin hlas.


,,Eleanor prišla !'' oznámila som jej. Dani na mňa nechápavo vyvalila oči.


,,Robíš si srandu ?'' uisťovala sa.


,,Tsss ... Vôbec nie ! Akurát sa sprchuje a má pre nás-to akože pre nás, BABY, prekvapenie'' Danielle sa zatvárila neuveriteľne nadšene. Akonáhle som to dopovedala, vo dverách od kúpeľne sa zjavila Eleanor. Len čo ju Danielle zbadala, utekala ju objať.


,,Nazdar, mamička !'' prehodila veselo.


,,Odkedy ma voláš mamička ?'' zisťovala Eleanor veselo.


,,Odteraz, prišlo mi to veľmi milé'' odpovedala Dani.


,,Tak fajn, a teraaaaaaaaaaz k tomu prekvapeniu-keďže dobre viete, že to bude plážová svadba a vy budete mať plážové šaty a ... Skrátka, nechcem vás ukrátiť o princeznovské šaty, rozhodla som sa, že na obrade budete mať všetky tri rovnaké ''plážovky'' a potom sa preoblečiete do šiat, ktoré budete mať v reštike. Zajtra ich pôjdeme vybrať, okay ? Treba ešte dať vedieť Lise'' vysvetlila nám Eleanor.


,,Bože, El ! Budeme vyzerať fantasticky !'' pišťala Danielle od radosti.


,,Veci na výzdobu zariaďuje agentúra, takže my sa už z ničím nemusíme trápiť. Nuž a k tým šatám, poďte si ich pozrieť!'' vyzvala nás. Zaviedla nás ku jednému kufru, ktorý bol označený NEVYBAĽOVAŤ. Vytiahla odtiaľ tri páry rozkošných žabiek, tri veľké umelé kvetiny do vlasov a napokon trojo krásnych modrých šifónových šiat. Boli okúzľujúce. Rýchlo som si ich vyskúšala a skutočne-sedeli úžasne ! Ach, ako sa teším na zajtrajšok !

Another World - 17.časť

21. července 2012 v 9:50 | Kikuš |  Another World

,,Ja ... Ja'' zakoktala som sa. Takéto situácie som odjakživa neznášala, pretože som nevedela, či mám klamať, alebo sa radšej ku všetkému priznať. Rozhodla som sa pre prvú možnosť a zahrala som hlúpučké neviniatko.

,,Vôbec netuším, o čom to tu rozprávaš, Harry'' povedala som, akoby sa nič nestalo a chcela som rýchlo zdrhnúť do bezpečia izby, no Harry ma chytil za ruku a pozrel mi hlboko do očí.


,,Mohla si zomrieť, Ashley ! O tom rozprávam, a ... No vlastne počkaj, počkaj ! Mohlo sa stať ešte čosi horšie, mohla umrieť aj Eleanor s bábätkom, a boli ste tam úplne samé, a to bolo úplne nezmyselné konanie ...'' Harry ani sám nevedel, ktorú situáciu mi mal na oči predhodiť ako prvú. Tak neskutočne som sa hanbila a vlastne aj bála. Strach na mňa dorazil len teraz.


,,A čo je s Eleanor a dieťatkom ? Dúfam, že sa im nestalo nič vážne'' povedala som. Harry záporne pokrútil hlavou.


,,El aj malý sú v poriadku, už sú na ceste s pohotovosti. Louis trval na tom, aby išli k lekárovi ... Bude to chlapček, ak ťa to zaujíma'' povedal Harry a ja som mu v očiach videla nehorázne sklamanie. Lenže, už som s tým nemohla nič spraviť, jednoducho, stalo sa to, čo sa stať nemalo.


,,Dnes spím na gauči'' ozval sa Harryho hlas, a to bolo prakticky naposledy, čo som s ním tento týždeň hovorila.


.
.
O niečo neskôr



Ashleyn denník
Milý denníček. Kvôli tomu nedávnemu incidentu sa so mnou Harry vôbec nerozpráva. S ostatnými to je v pohode, ba sú radi, že som riskovala svoj život, aby som zachránila Eleanor a Nicka. Jáj, ozaj, ak sa pýtate, kto je Nick, prezradím vám to. El a Louis budú mať chlapčeka a spoločne sa rozhodli , že jeho meno bude Nicholas John Tomlinson, ale budú ho zrejme volať len jednoducho Nick.



Svadba bude už o týždeň, a ja ešte stále nemám šaty. Príliš sa ani na ňu neteším, no pred všetkými predstieram, že ma tie všetky vybavovačky bavia.



,,Ashley, mrzí ma, že som ti tie šaty ešte nestihla zariadiť, no tu v Anglicku ti ich nekúpime, do Toulénu sa ide v predstihu, takže ti vyberiem niečo úplne super francúzsky elegantné. Už som ťa objednala aj do salónu, neboj sa. Všetko dopadne skvele, len to nechaj na mňa, okay ? Budeš najkrajšia družička na svete-spolu s Danielle a Lisou'' štebotala veselo Eleanor a naliala mi ešte do šálky trochu škoricového čaju. Pokrčila som plecami.


,,Ty sa ešte stále trápiš kvôli Harrymu, však ?'' spýtala sa ma Lisa, ktorá sedela hneď vedľa mňa. Teraz sme doma úplne všetci, pretože letíme už zajtra a aj z domu vyrazíme spoločne, aby sme sa na letisku nemuseli čakať.


,,Lisa, ty ani netušíš, ako veľmi. Už je to nejaký čas, a stále som pre neho nikto ! V tomto dome sa cítim tak cudzo, ako ešte nikdy. Tak mi prepáč, ale fakt mám na to svoj dôvod'' odsekla som podráždene. Lisa to nechápe, ona a Niall sú skutočne dokonalý pár a zrejme nevedia, čo znamená slovo hádka.


,,Ja som to tak nemyslela'' povedala Lisa previnilo a sklopila oči.


,,No prosím ťa, skús sa aspoň tváriť, že ťa tá svadba baví-už len kvôli Eleanour a Louisovi. Je to ich veľký deň !'' napomenula ma Danielle a pozrela sa na El, ktorá akurát sypala v kuchyni do misky nejaké keksíky.


,,Dúfam, že ste už všetky pobalené, zajtra letíme-noo, vlastne vy letíte dosť skoro'' zisťovala El. Ja som ešte nemala zabalené nič, pretože v poslednom čase som sa cítila fakt mizerne. Dopijem čaj a pôjdem si niečo vziať.


,,A nezabudnite na krátke oblečenie-v Touléne bude nádherne teplúčko, celé dni sa môžete vyvaľovať na pláži a kúpať sa v mori, takže byť vami-vezmem si stopercentne aj bikini a opaľovací krém'' rapotala Eleanor. Mať tak jej entuziazmus !


,,Okay, dievčatá, ja sa už idem baliť, nemám ešte absolútne nič prichystané a ...'' Vtom mi skočila do reči Eleanor.


,,A máme ti nechať aj nejaké keksíky ?'' spýtala sa veselo a ja som sa v ten deň asi prvýkrát od srdca zasmiala.





Balenie nebolo príliš náročné. Do kufríka som si zabalila len pár tričiek, jedny legíny, džínsové šortky, plavky, balerínky, žabky a kozmetiku. Veď tam predsa nejdem na rok, lenže ako poznám napríklad takú Lisu, ktorá je neuveriteľná milovníčka oblečenia-tá si stopercentne zabalí celý šatník !





Nasledujúci deň


Len čo som sa ráno prebudila, už som bola neskutočne vzrušená. Viete, človek neletí do Francúzska iba tak ! Zbehla som po schodoch do kuchyne, aby som si urobila cereálie. V celom dome bolo ticho, čo znamenalo, že ešte všetci spia. Vlastne takmer všetci. Pri našej nerezovej chladničke trónil Niall a veselo sa napchával hruškovým koláčom, ktorý mal pôvodne slúžiť ako ''koláč na cestu''. Akonáhle ma zaregistroval, previnilo zabuchol chladničku a rozpačito sa na mňa pozrel.


,,Ale Niall ... Veď keď ti chutí, ja ti brániť nebudem a ... Mimochodom, dobré ráno a vlastne aj dobrú chuť'' povedala som s úsmevom. S police som vzala škatuľu medových koliesok a vysypala ich do misky. S chladničky som vydolovala fľašku mlieka a kolieskam som dopriala výdatný mliečny kúpeľ. Zobrala som si lyžičku a mlčky sme s Niallom raňajkovali.


,,Viem, že by som ti to nemal hovoriť, no Harry sa už s ''tým incidentom'' vysporiadal ...'' povedal. Pokrčila som obočie a hodila som na Nialla nechápavý pohľad.


,,Chcem tým povedať, Ash, že sa už na teba nehnevá a hľadá cestu, ako by sa ti ospravedlnil, že bol taký nazlostený'' vysvetlil a musím povedať, že som sa odrazu cítila oveľa lepšie.


,,Ach tak ... No ale, veď ešte včera na mňa Harry zazeral tak škaredo, že keby pohľad zabíjal, ja som mŕtva asi dvesto krát . Minimálne !'' argumentovala som. Nezdá sa mi to.


,,No vieš, Ashley ... Ja som už s Harrym nejaký ten čas, dokonale ho poznám, takže sa naozaj nemusíš báť-hovorím ti pravdu, ale keď mi neveríš ...'' odpovedal a pobral sa preč.


Je vôbec možné, že je to pravda ? Nuž ale na druhej strane zrejme áno, lebo Niall ho fakt pozná dlhšie než ja ...






,,Daniiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii ... ! Kde máš ten kufor ?'' kričal Liam spred domu.


,,Už idem, len som si potrebovala ešte zabaliť náhradné topánky, keby ma náhodou v tých opätkoch boleli nohy'' povedala Danielle, ktorá akurát behom vyštartovala zo zadných dverí. Liam sa zasmial.


,,Ale Danielle-toto nie je tanečná súťaž a navyše, čo sa týka tých ''náhradných topánok'' ty jediná z nás vydržíš na polmetrových opätkoch celú noc, takže sú ti totálne ale totálne na nič, ale ako chceš ...'' povedal Liam a naložil jej kufor do auta. Môj tam už bol tiež, a tak som si do auta nastúpila aj ja.


,,Okay, sme všetci ?'' zisťoval Louis. Ešte raz si nás prepočítal a keď zistil, že nik nechýba, kývol šoférovi.


,,Joseph, môžete už ísť. Viete, ako sme sa dohodli-ja, El, pani Calderová a chalani prídeme za vami loďou. Takže, bon voyage a vidíme sa v Touléne''

Forever in my heart - Kapitola 27.

19. července 2012 v 20:48 | Steph |  Forever in my heart

"Tess?! Co tady děláš?" řekla jsem překvapeně a tak trochu i naštvaně.

"Pozveš mě dál?" zeptala se. Ustoupila jsem ze dveří a naznačila ať jde. "To je tvoje štěně?".

"Ne není" zarazila jsem se a trochu zamyslela. "No, vlastně je. Pojď do obýváku".

"Chtěla bych se ti omluvit.." řekla Tess a posadila se na pohovku.

"Víš, já bych ráda věděla za co vůbec".

"V ten den, kdy jsme měli sraz, tak mi Eleanor řekla, že si mě sprostě pomlouvala a snažila si se, ať se s Niallem rozejdeme. Prý si i za ním byla a říkala mu různé věci o mě..".

"Cože?! To si děláš srandu?!" vylítla jsem rozčíleně.

"Prosím, uklidni se a nech mě to doříct. Zašla jsem za ním, ale ten všechno popřel. Nechápu, že jsem byla taková husa, že jsem mu nevěřila a radši sem věřila Eleanor. S Niallem jsem se rozešla a všechno se začalo hroutit.. Druhý den jsem odletěla zpátky domů. Byla jsem opravdu pitomá. Eleanor se hodně změnila. Prý už ani není s Louisem a s nikým z vás se už moc nestýká".

"Ne, nestýká. Na všechny začala být protivná. Víš, fakt mě udivuje, že si za mnou ani nezašla a že si Niallovi vůbec nevěřila. Byl z toho hodně dlouho špatný".

"Steph, je mi to opravdu líto. Dozvěděla jsem se to včera. Letěla jsem sem za Eleanor, jako za tou milou kamarádkou, ale když mi řekla pravdu, zbalila jsem si všechny věci a šla do hotelu. Teď se omlouvám tobě, půjdu ještě za Niallem a navštívim i ostatní, zkrátim si výlet a asi zítra poletím domů..".

"Je mi líto, co se mezi námi stalo. Takže, všechno zase dobrý?" usmála jsem se.

"Jasně" oplatila úsměv.

"Tak pojď sem" vstala jsem a dlouze jsme se objali. "Víš, nabídla bych ti, aby jsi tafy u nás byla, jenže tady jsou naši rodiče a je to poslední dobou trochu komplikované".

"To nevadí, já už půjdu. Asi se teď rovnou zastavím u Nialla".

"Dobře, ráda jsem tě viděla".

"Já tebe taky. A děkuju, za všechno, ahoj".

"Za nic, ahoj" ještě jednou jsme se objali a odešla. Já jsem se vrátila na terasu ke snídani. Na terase už seděl i Zayn.

"Dobré ráno" pozdravila jsem ho mile.

"Dobré ráno" usmál se na mě. "Koukám, že už si našla dárek".

"Je nádherný, děkuju" políbila jsem ho.

"Nemáš, za co. Jak jí budeme říkat?".

"Mmmm, co třeba Daisy?".

"Hezké jméno, takže naše malá Daisy" usmál se.

"Je opravdu rozkošná". Pořád jsem se s ní mazlila, byla opravdový mazel. Hned jsme si padli do oka. Jenže mě ničila pravda, že si jí neužiju...


"Co budeš dělat dnes?" zeptal se mě Zayn.

"Ještě teď dopoledne chci zajít k Danielle. Potom půjdu s rodiči na oběd a strávím s nimi nějaký čas".

"A co kdyby jsme si udělali společný hezký večer?".

"Můžeme, zní to dobře" usmála jsem se. "A koupil si Daisy vodítko, nějaké granule, misky a tak?".

"Máme jen vodítko, dnes jsem chtěl jet dokoupit zbytek".

"Tak by jsme mohli hned teď vyrazit, abych stihla zajít ještě k Danielle, co ty na to?".

"Klidně, mě to nevadí. Půjdu se obléknout" vstal ze židle a zmizel v domě.

"Tak Daisy, pojedeme ti koupit hračky, aby sis měla s čím hrát" dala jsem jí pusu na čumáček a šla s ní v náručích do šatny pro oblečení. Rodiče pořád spali. Asi po hodině jsme se vrátili ze zverimexu s plno hračkama, pamlskama atd.

"Koukám, že se tady bude mít jako královna" popíchnul mě Zayn.

"Ještě lépe" usmála jsem se. "Už půjdu k Danielle, vezmu sebou i Daisy, seznámit je".

"Dobře, já musim někam s mámou. Takže večer platí?".

"Jojo".

"Buď tedy v šest u London Eye, ok?".

"To jsem teda zvědavá, co jsi přichystal" usmála jsem se políbila ho a odešla s Daisy k Danielle.

...

"Steph! Jak já tě ráda vidím! Mám dvě užasné zprávy!" objala mě ve dveřích.

"Ahoj Danielle, ale nnejdřív já" sehnula jsem se, vzala Daisy do rukou a narovnala se.

"Bože, ten je krásný!" začala ho mazlit. "Jak se jmenuje?".

"Je to fenka, Daisy".

"Je opravdu rozkošná, pojď dál" vešla jsem do jejich domu. Měli ho opravdu nádherně zařízený.

"Tak co jsi mi to chtěla říct tak důležitého?" posadili jsme se v kuchyni k baru.

"Takže, za prvé. Už jsem sehnala dodavatele oblečení a prostory pro krám za úžasnou cenu. Je to opravdu nádherně velký krám. Ale teď příjde to důležité. S Liamem jsme už určili datum svatby! Budeme se brát 15. listopadu (novembera). Ale podrž se! Na Mexické pláži!" Danielle to na mě všechno štěstím bez sebe chrlila.

V tu chvíli jsem si připada jako ten nejšpatnější člověk, když ona má takovéhle plány a já jí je zkazím...

"Danielle, je to všechno opravdu úžasné, ale musím ti něco říct..". Její výraz v okamžiku zkameněl.

"O co jde?".

"Víš.. Byli jsme se Zaynem v tom Chicagu. Meredith je na tom ještě hůř, než jsem si myslela. A navíc ten den, co jsme přiletěli, utrpěla vážný úraz hlavy. Nastala u ní krátkodobá paměť. Mluvila jsem s ošetřovatelkou a to, co mi povídala, co dělá, jak všechno odmítá...".

"Kam tím směruješ?" přerušila mě nervozně.

"Prostě jsem se rozhodla, že odletím natrvalo do Chicaga a budu se o Meredith starat" oznámila jsem jí již se slzami v očích.

"Steph, řekni, že to je jen blbí vtip" řekla vážně.

"Přála bych si, aby byl.. Danielle, věř mi, já opravdu nechci z Londýna odejít. Od tebe, od Zayna, od tnacování, obchodu. Prostě od všeho.." sesypala jsem se jí přímo před očima. Hned si ke mně přisedla a objala mě.

"Steph, uklidni se. Opravdu do toho Chicaga musíš?".

"Musím..".

"Kdo všechno už to ví?".

"Jen ty. Dnes to řeknu rodičům. Zaynovi to nemám odvahu říct".

"To chápu.. Kdy chceš odletět?".

"Za pět dní propustí Meredith z nemocnice. Odlítat zdřejmě budu už za tři dny".

"Budeš mi hrozně chybět" silně mě stiskla a po tváři jí stekla slza.

Pocity? :)

Pesnička :))

18. července 2012 v 21:38 Novinky,oznamy, moje spovede,....
Jedna directionerka napísala pensičku, tak vám ju sme dávam, lebo ma o to poprosila, tak si ju pozrite :)) http://www.facebook.com/notes/harry-styles-we-want-see-your-smile-live/my-song/342422145837209?ref=notif&notif_t=like

Forever in my heart - Kapitola 26.

18. července 2012 v 18:24 | Steph |  Forever in my heart

"Meredith spadla z vozíku a uhodila se silně do hlavy. Záchranka jí odvezla do nemocnice a teď jí dělají už jakou dobu řadu vyšetření".

"Bože můj.. V jaké jste nemocnici? hned tam za vámi přijedu".

"Jsme v nemocnici NOHC, když to řeknete taxikáři, on už bude vědět".

"Děkuju, do půl hodiny tam jsem" ukončila jsem hovor.

"Něco se děje?" zeptal se Zayn, který právě dotelefonoval.

"Musíme jet do nemocnice, Meredith má poraněnou hlavu". Zayn jen povzdechnul.

"No dobře, zavolám taxi".

...

"Už něco víte?" ptala jsem se ošetřovatelky, když jsme přicházeli.

"Prý ještě jedno vyšetření a dají nám vědět".

"Doufám, že to nebude nic vážného..".

"V to doufáme všichni".

"Vy jste příbuzní paní Meredith Donkell?" zeptal se doktor.

"Ano, jsem její neteř" odpověděla jsem.

"Dělali jsme jí sérii vyšetření a nevypadá to nejlíp".

"Co tím myslíte?" srdce mi silně bušilo.

"Nechci vás předem vyděsit, ale zřejmě si vaše teta vážně poradila část mozku, nastala tedy krátkodobá paměť. Bude si pamatovat vše do té doby, než se udeřila. Všechny informace co teď bude přijímat pravděpodobně během pěti minut zapomene". Tyto slova byli jako ledový kůl přímo do srdce. Krátkodobá paměť?! Bůh si ze mě dělá rád srandu..

"A doktore, jak to bude dál?".

"Necháme si jí tady přibližně týden na pozorování, poté vás nebo opratrovnici zkontaktujeme a něco vám k téhle nemoci řekneme, dobře? Teď se musím omluvit, budu muset jít, rád sem vás poznal, zajděte na recepci a nechte tam svoje telefoní číslo, aby sme vám mohli popřípadě zavolat".

"Dobře, děkuju vám za všechno, nashledanou".

"Nashledanou" rozloučili jsme se a a doktor odešel. Stála jsem tam uprostřed chodby a nebyla schopná ze sebe vydat hlásku. Je tohle vůbec možné?! Nespím náhodou?! Jestli ano, tak je to hodně blbý sen!

"Steph? Si v pohodě?" zeptal se mě opatrně Zayn, ikdyž věděl že nejsem. Ani omylem ne.. Silně jsem se beze slova přitiskla k Zaynovi. To je to, co teď nejvíc potřebuji. Jeho. Jemně mě hladil po vlasech.

"Půjdu na recepci a dám jim ty čísla a potom půjdu, nashledanou" řekla ošetřovatelka

"Dobře, děkuju. Zítra se vám ozvu" odpověděla jsem a sedla si na židli, co byla na boku chodby.

"Chceš jít do hotelu?" zeptal se Zayn.

"Nejspíš ano".

"Dobře, zavolám taxi" vytahoval z kapsy mobil.

"Víš, chtěla bych se trochu projít, nevadilo by ti to?".

"Jasně že ne" usmál se, vzal mě za ruku a šli jsme.

Procházet se nočním Chicagem bylo krásné. Chicago je hodně podobné New Yorku. Byla jsem v něm dvakrát se Zaynem. Jednou jsem tam za ním letěla, když měli turné a podruhé mě tam vzal jako překvapení. Zayn byl jako přítel velmi pozorný. Pořád vymýšlel nějaké bláznivé nápady. Na jeden jeho nápad nikdy nezapomenu. Asi před rokem nám uvařil večeři se vším všudy. Jenže mi do pití přimíchal pár prášků na spaní. Tak nějak jsem nepřítomě usnula a víte kde jsem se probudila? Bude to znít sice trochu bláznivě, no, trochu, hodně bláznivě! Ale v jeho náručích na vrcholu Corcovada u sochy Ježíše Krista v Riu de Janieru. Když jsem otevřela oči, byla jsem doslova v šoku! Byla jsem ohromená tou krásou, jakou nám výhled na město poskytoval. Ale také jsem absolutně nechápa, co tam dělám. V tu chvíli, mi to připadalo jako nemožné, že Zayn mě takhle podfouknul a ve spánku jsem obletěla polovinu světa, ale když si na to teď vzpomenu, připadá mi to jako ta nejromantičtější věc, co mi kdy přichystal...

...

"Kde jsi byla?" ptal se mě Zayn, když jsem přišla do našeho pokoje. Bylo jedenáct hodin dopoledne.

"Už ráno jsem šla za tou ošetřovatelkou a domlouvala jsem se ohledně Meredith".

"A něco nového?".

"Nene, mohli by jsme letět co nejdříve domu?".

"No, neni problém. Co tak najednou?".

"Už tady nechci být.." nezaujatě jsem odpověděla a šla si balit věci. Zayn, ikdyž trochu nechápavě šel zajistit letenky.

"Letí nám to za čtyři hodiny".

UK, Londýn

"Ahoj, mami, tati" přivítala jsem se s rodiči, když jsme přijeli domů.

"Ahoj, to už jste tady? Čekali jsme vás až za pár dní" divil se táta.

"Bylo to tam rychlé" slušně jsem odsekla.

"Aha, a co tedy?".

"Řeknu vám to později" vyšla jsem schody a šla rovnou do ložnice vybalit si věci. Po chvíli zamnou přišel Zayn.

"Steph?".

"Ano?".

"Víš jak mi volal ten večer v Chicagu Liam?".

"Jasně".

"Tak mi říkal, že je tady v Londýně Tess. Prý je u Eleanor".

"Aha" řekla jsem trochu zaskočeně.

"Zajedeš tam za ní?".

"Nevím, možná zítra. Jsem unavená, asi už půjdu do postele".

"Dobře, já ještě sjedu k Harrymu, volal, že mi něco chce, tak zatím" zavřeli se za ním dveře.

Druhý den

Probudila jsem se kolem deváté, krásně odpočatá. Oblékla jsem si župan a šla do kuchyně, udělat si snídani. Všichni v domě ještě spali. Udělala jsem si kávu a do misky nasypala cerálie s ovocem. Sedla jsem si ven na terasu, kde už příjemně svítilo slunce. Poslouchala jsem ptáky, jak cvrdlikají. Dávám si lžíci cereálií do pusy a v tom mi něco začně olizovat nohu. Hrozně jsem se lekla a škubla sebou. Koukla jsem se, co to je a nemohla věřit vlastním věcím. Štěně?! Probůh co tady dělá?! Byl to nádherný malý husky. Na obojku měl připevnění složený papírek. Sundala jsem ho a otevřela. "Dobré ráno. Vím, jak dlouho jsi chtěla psa. Je to fenka. Miluji Tě, Zayn". Chtěla jsem se začít radovat, tak moc jsem chtěla! Ale nešlo to..

"Crrrrrrrr" začal zvonit zvonek. Vzala jsem štěně do náručí a šla otevřít.

"Ahoj, dlouho jsme se neviděli" řekla osoba, co předemnou stála. Tohle ráno začíná být nepříjemně překvapivé..

Po dlouhé době delší kapitola :) Co na ní říkáte?