21.Kapitola
"Vieš čo je sranda?" opýtal sa ma Harry, keď sme sedeli v kaviarni.
"Nie," povedala som.
"Prečo sa my dvaja vždy stretneme v obchode?"
"To bude asi osud," povedala som a usmiala sa.
"Inak to nevidím."
Odpila som si z môjho vanilkového kapučína. Keď som pila, tak sa ma Harry opýtal: " A chalan nejakého máš?" Vtedy mi zabehlo a začala som sa dusiť. Harry ma jemne pobúchal po chrbte.
"Lepšie?" opýtal sa ma, keď som konečne nabrala dych.
"Nie, ale ty očividne niekoho máš, Teda aspoň podľa novinárov," povedala som a položila som šálku na stôl.
"Koho?" opýtal sa prekvapene.
"Tú onú, jak sa volá," nemohla som si spomenúť na jej meno.
"Už viem! Caroline Flack," povedala som a pozrela sa na neho.
"Ona? Ona je len kamarátka, nič viac. Nikdy som s ňou nič nemal."
"Ja ti neverím Harold. Ty vieš, že ja viem, keď klameš."
"No dobre, niečo medzi nami bolo, ale to je už dávno preč. To bola len chvíľková záležitosť," ozrejmoval mi situáciu.
"Dobre. Vieš, čo ja by som už mala ísť. Katy ma bude hľadať," povedala som a pomaly vstala.
"Môžem ťa odprevadiť?"
"Do knižnice?" opýtala som sa ho.
"Prečo nie?" opýtal sa a tiež vstal.
"Ok," povedala som. Harry nechal na stole peniaze a vyšli sme von z kaviarne.
"Inak toto som sa ťa neopýtal. Čo ty robíš v Londýne?" opýtal sa ma.
"Ja tu študujem."
"Kde?"
"Na Londýnskej univerzite."
"A čo tam?"
"Detskú psychológiu," povedala som.
"Takže budúca psychologička?" opýtal sa ma.
"Dúfajme."
"Ty to zvládneš," povedal Harry a zastavili sme na prechode pre chodcov.
"Radšej tu zostaň, ak sa nechceš zraniť. Za Katy neručím."
"Fanúšik?"
"A veľký, plus bude na mňa naštvaná za to, že som bola preč vyše hodinu a to som šla iba na pätnásť minút do lekárne. Takže ja musím bežať. Inak som aj celkom rada, že som ťa videla, ahoj," pozdravila som a vošla na cestu.
"Ang?!" zakričal na mňa. Rýchlo som sa otočila.
"Kde bývaš?"
"Na intráku!" zakričala som mu a rýchlo prebehla na druhú stranu.
"Ahoj," zakričal ešte a ja som už šla ďalej. Celé to bolo nejaké zvláštne. Tvárili sme sa ako keby sa medzi nami nič v tom decembri nestalo. Obaja sme boli stŕpnutý a nervózny. Videla som to na ňom. Nebolo to také ako kedysi. Bolo tam cítiť to - áno stalo sa to, čo sa stalo a mrzí ma to. Mrzelo ma to a veľmi. Jeho možno áno, možno nie. Ja som to už dávno oľutovala, ale čo s tým teraz spravím? Nechala som si ho utiecť, pretože som bola neskutočne sprostá. Veru, bola som. Toto mi behalo celý čas, č osom išla hore schodmi do knižnice.
"Takže lekáreň," povedala Katy, ktorá sedela na gauči v predsieni.
"Prepáč, ale stretla som tam môjho kamaráta, ktorého som už roky nevidela a on ma pozval na kávu, tak som šla," povedala som je ospravedlňujúcim tónom.
"V pohode, ale už by sme mohli ísť," povedala a vstala.
"Tak teda poďme," odpovedala som jej a otočila sa. Išli sme naspäť na intrák.
Ležala som v posteli a počúvala pesničky, keď niekto niečo hodil do okna. Hneď som sa postavila a išla ku oknu. Otvorila som ho a pozrela som, čo to bolo. Vonku pršalo a stmievalo sa. Uvidela som tam stáť zmoknutého Harryho. Skoro som vypadla z okna, keď som ho tam uvidela.
"Čo tu preboha robíš?!" zakričala som na neho.
"Prišiel som za tebou!" zakričal naspäť.
"Ty si blázon!"
"Ale šťastný!"
"Počkaj, idem dole!" zakričala som a zatvorila okno. Zbehla som dole na vrátnicu.
"Dobrý večer," pozdravila som vrátnika a vyšla von. Harry stál pred vchodovými dverami.
"Čo tu robíš?" opýtala som sa ho.
"Chcel som ťa vidieť."
"O pol deviatej večer?"
"Prečo nie."
"Inak ako si vedel, že ktoré okno je moje?"
"Keď som prichádzal, tak som ťa v ňom uvidel."
"Aha, tak budeš tu naďalej stáť v daždi alebo pôjdeš hore?"
"Môžem?"
"Keby nie, tak ti to nehovorím."
"Tak idem," povedal a podišiel ku mne pod strechu.
"Poď," zavolala som ho a zaviedla do svojej izby. Lucy s auž vrátila zo sprchy a sedela na posteli. Pozerala televízor.
"Kde si bola?" opýtala sa ma, keď som vošla. Čo jej mám povedať? Harry stál tesne za mnou na chodbe.
"Poď dnu," zavolala som ho a Lucy odtrhla zrak od televízora. Vyvalila oči a otvorila ústa.
"To - to -to -to -to toto je........," zúfalo koktala.
"Áno Lucy, je to Harry Styles. Nepýtaj sa ma odkiaľ ho poznám, pretože to je dlhý príbeh." Lucy mi ani nedokázala odpovedať. Iba na neho pozerala ako na zjavenie.
"Harry, neviem ,či je to najlepší nápad tu byť. Po prvé si zmoknutý a ja ti nemám dať, čo na oblečenie. Môžeš ochorieť a po druhé, neviem ako by to Lucy predýchavala."
"Aha, dobre, no a.....ty by si nešla ku mne? Ang, prosím."
"Prepáč, ale nie. Už je dosť hodín a aj tak by som musela byť do hodiny tu. Vieš, večierka."
"Ach, tak fajn. Zajtra máš čas?"
"Tak ako sa to vezme. Od druhej do štvrtej mám prednášku, potom mám voľno."
"Nezašla by si so mnou na večeru? O šiestej prídem po teba."
"Hm, môžem. Ale nič drahé a veľké, rozumieš?!" dala som mu podmienku.
"Jasné, jasné. Zajtra o šiestej som tu," povedal a spravil krok von z dverí.
"Počkaj, idem ťa odprevadiť," povedala som mu a vyšla za ním na chodbu. Odprevadila som ho pred dvere. Harry sa zastavil pod strieškou nad schodíkmi.
"Čo je?" opýtala som sa ho.
"Ahoj," pozdravil ma a dal mi pusu na líce. Srdce mi poskočilo. O čo sa to zasa pokúša? Nech to nerobí, prosím ťa, len nech to nerobí.
"Ahoj," odzdravila som ho a po chvíli. Harry sa otočil a išiel cez dážď do svojho auta. Čakala som tam, až kým nenasadol a odišiel. Vtedy som sa celá roztrasená vrátila do svojej izby. Zničená som si sadla na posteľ a z ničoho nič som sa rozplakala. Lucy na mňa prekvapene pozerala.
"To ako, dobre, nejdem sa pýtať, že čo malo znamenať teraz toto tu všetko. Mám len jednu otázku. Čo sa stalo, že plačeš?" opýtala sa Lucy a sadla si vedľa mňa.
"Ja ani neviem," povedala som. Pri tom som jasne vedela, prečo plačem. Zasa sa to bude opakovať. Ja už vidím, ako sa medzi nami niečo stane. Možno by to ani nebolo také zlé, ale ja proste viem, že nie som pre neho dobrá. Ja ho opäť zraním. Radšej budem týrať samú seba ako keby som mala zničiť jeho.
"Keď ja ho milujem," povedala som omylom nahlas. Toto som absolútne povedať nechcela.
"Koho? Harryho? Toho miluje každý."
"Lucy, lenže ja ho milujem naozaj. Kebyže vieš, čo sa stalo skoro dva roky dozadu, tak by si pochopila," povedala som potichu a utrela si slzy. Zhlboka som sa nadýchla a vystrela sa. Lucy mi nepovedala nič iné, iba obyčajné: "Aha." Bola som aj rada, pretože nemám náladu na vysvetľovanie. Mám strach zo zajtrajšku, z budúcnosti,.....bojím sa o Harryho.